Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
08. máj 2022

Pavel Kosatík

Nie som lichotník, ale Slováci sú víťazmi 20. storočia

Rozhovor s českým spisovateľom, publicistom a scenáristom o jeho novej knihe o Slovákoch.

Nie som lichotník, ale Slováci sú víťazmi 20. storočia
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s českým spisovateľom, publicistom a scenáristom o jeho novej knihe o Slovákoch.

Pavel Kosatík (59) je český publicista, spisovateľ a scenárista. Absolvoval Právnickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, začínal ako autor sci-fi, no dnes je známy najmä ako autor literatúry faktu o českých dejinách 20. storočia.

Napísal napríklad knihy Jiný TGM, České snění, Emil Běžec či Věra Čáslavská: Život na Olympu. Je aj autorom scenárov k televíznemu seriálu České století (jednotlivé epizódy sa dajú voľne vidieť TU) a k filmu Hovory s TGM.

Minulý rok mu vyšla kniha s názvom Slovenské století o dejinách Slovenska v 20. storočí.

Keď sa vaša kniha Slovenské století začala koncom minulého roka predávať na Slovensku, tak sa veľmi rýchlo vypredala. Aj v Česku sa predáva dobre?

Áno, ale teraz budem trochu hovoriť sám proti sebe. Nemuselo to byť dané len veľkým záujmom. Nedostatok papiera spôsobil, že vydavatelia si nemohli dovoliť ísť do veľkých počtov vydaných kníh. To prvé vydanie vyšlo len v náklade troch alebo štyroch tisíc kusov.

Niekde ste spomenuli, že jedným z dôvodov napísania tejto knihy bolo aj to, že česká politická scéna sa vám už zdala ako príliš horúca pôda, tak ste sa ponorili do slovenskej problematiky. Ako ste to mysleli?

Kniha vznikala pred našimi parlamentnými voľbami. Českú politickú realitu som dlhodobo vnímal ako zostupnú, ako regulárny pokus o uchvátenie štátu.

Zo strany Andreja Babiša?

Áno. Poznal som viacero ľudí z rôznych ministerstiev, ktorí sa už ani nehanbili a otvorene hovorili, že pracujú pre neho. To zahryznutie do štátu bolo naozaj hlboké a stále ešte trvá. Lebo nová vláda ešte všetkých tých jeho ľudí odtiaľ nevytlačila. Takto sa to vyvíjalo roky a ja som potreboval pozitívnu tému. Možno to znie smiešne, ale pohľad na slovenské dejiny bola pre mňa v zásade pozitívna téma. (Úsmev.)

Na Slovensku stále ešte existuje pomerne silný záujem o české aktuálne dianie, ale aj o kultúru, históriu... Opačne to už však asi neplatí?

Už nie. Hovorím to nerád, ale Česi sa už príliš nezaujímajú o nikoho. Teraz by to mohli trochu zmeniť utečenci z Ukrajiny. Na veľa miestach pozorujem, že česká spoločnosť reaguje naozaj dobre. Naše správanie pri tých predchádzajúcich migračných vlnách však bolo hanebné. My sme neprijali vôbec nikoho. Sme homogénna spoločnosť, všetky menšiny sme buď vyhnali, alebo asimilovali. Tak si v Česku „blbneme“ sami.

Asi hlavnou tézou vašej knihy o Slovákoch je, že sme víťazmi 20. storočia. Na jeho začiatku sme ešte poriadne neexistovali ako sebavedomé národné spoločenstvo a na konci sme už mali vlastný štát, úspešne sa integrujúci do západného sveta.

Ja nie som žiadny lichotník, ale vo vecnej rovine to sedí.

Platí niečo podobné aj o Čechoch? Predsa len: obnovila sa česká štátnosť, vyriešili ste nemeckú otázku, padol komunizmus, rovnako ste sa integrovali do Európy ako my...

Teraz to vyzerá tak, že sa mi snažíte zlepšiť náladu, ale ja nemám žiadnu českú depresiu. Pozrite sa na to takto. Tie štartovacie čiary boli rôzne. V roku 1918 bol český národný život už poriadne rozbehnutý. Mali sme množstvo spolkov, kultúrnych organizácií, bohatý politický život. Nie som si istý, či sme v tých neskorších rokoch s týmto kapitálom hospodárili dobre. Z istého pohľadu bol naším vrcholom ten koniec prvej Československej republiky. Možno ešte chvíľočka v 90. rokoch za Václava Havla. U vás ten vzostup bol jasný, ale neviem, či to takto platí aj o nás. My sme si komunistov zvolili v roku 1946, vy nie. Boli tam rozdiely.

Vzťah Čechov k Slovákom sa vyvíjal. V 19. storočí to bol ešte taký romantizujúci pohľad a veľké očakávania spojené so vznikom Československa. Potom prišlo vytriezvenie a pocit, že Slováci sú stále s niečím nespokojní. Pričom Česi nie vždy rozumeli tomu, o čo nám ide. Po rozdelení ste sa už slovenskou otázkou nemuseli zaoberať a obrátili ste sa viac na Západ. Ako je to teraz?

Teraz je to skôr v takej polohe, že Čechom je sympatická vaša prezidentka, ale neviem, čo o nej vôbec vedia. Viem, že aj ona má svoje politické problémy, ale tieto detaily už k nám nedorazia. Nemám pocit, že česká informovanosť o slovenskom svete alebo záujem oň sú ktovieako veľké. Zatiaľ to vyzerá skôr tak, že si vystačíme sami, z čoho som v šoku. Keď sme v roku 2004 nielen my, ale celá stredná Európa vstúpili do EÚ, tak som čakal, že tam budeme dodávať myšlienky a podnety. Ale to sa nedeje. V Česku okamžite vznikol silný euroskeptický prúd, ktorý sa postavil do opozície voči EÚ.

No neukazuje napríklad teraz vojna na Ukrajine optimistickejší obrázok strednej Európy? Nie sú v pomoci Ukrajine minimálne Poľsko, Česko a Slovensko iniciatívnejšie než mnohé západné krajiny?

Máte pravdu, táto vojna ukázala aj niektoré pozitívne stránky. Keď Česko dodalo na Ukrajinu prvé tanky, tak som sa pristihol pri pocite hrdosti na svoju vlasť. Čo je pre mňa celkom výnimočný stav. Niežeby som hrdosti nebol schopný. Vždy som si hovoril, že človek má mať svoju krajinu rád a s tým problém nemám. No byť hrdý na niečo, čo človek bezprostredne nevytvoril, mi pripadá trochu divné. Ako byť hrdý na Jágra a podobne. Lenže teraz som sa s tým cítil nejako identifikovaný a bol som hrdý na svoju vládu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vráťme sa späť k vašej knihe Slovenské století. Zaujalo nás vaše mimoriadne kritické hodnotenie Edvarda Beneša. Spomínate tam napríklad konkrétnu kauzu, keď sa ako prezident snažil politicky znemožniť premiéra Milana Hodžu v čase mníchovskej krízy.

Tiež ma táto vec zaskočila. Bavíme sa o tom, že v septembri 1938 Edvard Beneš poslal do Paríža svojho emisára, ministra Nečasa, ktorý mal prísne tajné poslanie. Mal Francúzom a Angličanom navrhnúť, že Československo je ochotné odstúpiť Nemecku Chebský výbežok, Šluknov a Frýdlant, kde nemecké obyvateľstvo tvorilo takmer sto percent. Predstava bola, že takto sa zbavíme asi jeden a pol milióna Nemcov a nebude to znamenať katastrofu pre celý štát.

V čom bol problém?

Malo to ten háčik, že ak pri vyjednávaniach začnete ustupovať, tak už sa veziete a protistrana stupňuje požiadavky. Presne takto si to Francúzi okamžite vyložili. Pokiaľ Beneš ustúpil pri niekoľkých štvorcových kilometroch, tak je možné dať Hitlerovi všetko, čo chce. Čiže Mníchov bol zradou, podrazili nás, ale bola to zrada inšpirovaná z Čiech.

Ako to súviselo s predsedom vlády Milanom Hodžom?

Súvislosť s Hodžom bola taká, že ak by to prasklo, tak Beneš potreboval niekoho, na koho to môže hodiť. Hodža sa v tých mníchovských dňoch stretol s francúzskym ministrom Lacroixom. Obidvaja popreli, že by sa o niečom takom bavili. Beneš, ktorý Hodžu prežil, však potom presadil svoju verziu vtedajších udalostí. Teda že za túto nevydarenú operáciu bol zodpovedný Hodža. Problémom Beneša bolo, že bol človekom zákulisnej politiky a strašným intrigánom. Myslím, že tá najstrašnejšia kniha o ňom ešte nebola napísaná. Môžem k tomu povedať ešte jeden príklad?

Nech sa páči.

Hovorí sa, že Beneš zažil takzvanú mníchovskú traumu. A z dôvodu zrady Francúzska, o ktorej už teraz vieme, že si ju objednal, sa otočil k Sovietskemu zväzu. Už takto to znie absurdne. V čase Mníchova boli Francúzsko a Anglicko Daladier a Chamberlain. No už o dva roky neskôr to bol Churchill a na čele francúzskeho odboja stál de Gaulle. Lenže Beneš sa aj tak s tým Stalinom dohovoril. Bolo v ňom niečo, čo ho do náruče Sovietskeho zväzu hnalo už dávno. Ako intelektuál, ktorý svet vnímal viac cez texty než cez realitu, tomu Stalinovi jednoducho uveril, že sa bude demokratizovať.

Konflikty mal Beneš nielen s Hodžom, ale ešte predtým aj s ďalším Slovákom, Milanom Rastislavom Štefánikom.

Áno, to bola tiež úplná katastrofa.

Známy prvorepublikový novinár Ferdinand Peroutka mal hypotézu, že ak by Štefánik tragicky nezahynul, tak jeho konflikty s Benešom a Masarykom by negatívne ovplyvnili vývoj nového štátu, pretože s nimi nebol hodnotovo kompatibilný. Dokonca tvrdil, že by hrozila radikalizácia až fašizácia prvej republiky. Súhlasíte s touto tézou?

Peroutka intenzívne komunikoval s Benešom a často interpretoval jeho názory. V jeho názoroch na Štefánika toho Beneša úplne počujem.

Prečo Masaryk trval na tom, aby bol Beneš jeho korunným princom a stal sa po ňom druhým prezidentom ČSR, keď musel vidieť jeho konfliktnosť a osobnostné nedostatky?

Všetci si nad tým lámeme hlavu. Jediná odpoveď, ktorá sa ponúka, je, že Beneš mu veľmi pomohol v roku 1915. Masaryk už bol v exile, ale trištvrte roka nedokázal poriadne nič urobiť. Keď za ním Beneš prišiel, tak ho zachránil. Mohli si rozdeliť prácu. Masaryk nehovoril po francúzsky, bol to anglofil, zostal teda v Londýne a organizoval anglosvet. Beneš sa usadil v Paríži a začal riešiť francúzske záležitosti.

Na Slovensku sa Masaryk a Beneš často uvádzajú ako reprezentanti čechoslovakizmu, pričom však Masarykov pohľad na Slovákov bol diferencovanejší. Ako by ste ho opísali?

To má niekoľko rovín. Masaryk pochádzal z moravského Slovácka. Keby sme to hodnotili čisto z pohľadu pôvodu, tak on nemal dôvod rozlišovať medzi Čechmi a Slovákmi, pretože tam sa to tak nebralo. Po ďalšie, Masaryk bral nový štát aj ako istý mravný záväzok. Veril tomu, že na národnej príslušnosti bude záležať čoraz menej. Jeho predstava štátu bola niečo na spôsob amerického taviaceho kotlíka. Chcel vytvoriť špičkovú demokraciu, aj ju tvoril. Prvá republika naozaj nebola zlá demokracia.

U nás bol Masaryk vždy kritizovaný za to, že nesplnil Pittsburskú dohodu. Vyčítal mu to najmä Andrej Hlinka, o ktorom tiež píšete. Pre Hlinku bola táto dohoda akási Magna charta slovenského národa.

Bolo nešťastím, že Masaryk s Hlinkom nenašli spoločnú reč na začiatku, keď vznikla republika. Že si jednoducho niektoré veci nevysvetlili. Masaryk Pittsburskej dohode nepripisoval význam. Môžete namietnuť, že je to zrada všetkých tých, ktorí ju s ním podpísali. Ale v jeho prospech hovorí to, že už dávno pred podpisom tejto dohody dával najavo dešpekt voči exilovým predstaviteľom a organizáciám. Nielen slovenským, ale aj českým. Nebral ich vážne.

Hoci financovali jeho zahraničnú akciu?

Znie to síce drsne, ale existuje rozdiel medzi sponzorom a politickým partnerom. On bol veľký pragmatik, veď keby ním nebol, tak by ten štát nevytvoril. Viem si predstaviť, že podpis pod Pittsburskou dohodou bral ako formalitu. Potom však bolo jeho povinnosťou, aby to takto Hlinkovi vysvetlil. A aby Slovákom niečo adekvátne ponúkol. Pretože zase z Hlinkovho pohľadu neboli americkí Slováci žiadni outsideri. Bolo to podobné ako pri Poliakoch, ktorí mali svoje elity vždy v Paríži. Veľká časť slovenskej spoločnosti to brala tak, že tí najschopnejší z nich sú v Amerike. A do značnej miery to bola pravda.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Slovenské storočie vykladáte cez príbehy významných slovenských osobností, ako boli Šrobár, Štefánik, Hlinka, Hodža, Tiso, Husák...

... ale to nebol plán. Niekedy v roku 1998 som si prečítal knihu Rudolfa Chmela Slovenská otázka v 20. storočí a užasol som nad tým rozsahom myšlienkového vývoja na Slovensku. Začal som si k tomu robiť poznámky. Takto som to robil roky a skladalo sa mi to samo. Nebolo to tak, že som sa rozhodol urobiť profil Hlinku alebo Tisa. No boli to ľudia, ktorým sa nedalo vyhnúť.

Čím vás tieto význačné slovenské osobnosti prekvapili?

Každý od osudu dostaneme nejaké karty a mňa vždy zaujíma, ako s nimi naložíme. Taký Tiso bol na začiatku celkom zaujímavý chlapík. Bol kňazom na fronte počas prvej svetovej vojny a písal o tom zaujímavé správy. Bol aj agilným parlamentným rečníkom, ale dá sa vidieť, ako jeho reč, ktorá bola na začiatku farebná, postupne hluchne.

Čím to bolo?

Inzercia

Politika je pekelná a mnohých zomelie aj z ľudskej stránky. Málokomu sa podarí zostať v nej človekom. V tom veľmi pohorel aj Václav Havel a sťažoval sa na to.

S množstvom vašich záverov súhlasíme, no zarazilo nás trochu vaše hodnotenie Slovenského národného povstania. Zvýrazňujete jeho politický rozmer, ale máme dojem, že trochu relativizujete vojenský význam SNP. Hoci bolo napokon Nemcami porazené, povstalecké územie sa bránilo dva mesiace, to je viac než niektoré európske štáty, ktoré Hitler napadol.

Nemyslel som to nijako urážlivo. Snažil som sa iba neopakovať to, čo už bolo publikované. Vojnovej literatúry o SNP je dosť. Poznal som ešte Jozefa Jablonického, skôr ako zomrel. On sa najviac venoval politickej príprave a mňa táto stránka aj najviac fascinovala. Existovali tam totiž tri partie a každá si to predstavovala úplne inak. Nehovorím, že to bolo nesprávne, iba ma fascinuje, aké to bolo zložité. Zo školských učebníc dejepisu by sa zdalo, že zrazu bola uzavretá Vianočná dohoda, všetko bolo dohodnuté, lenže úplne také jednoduché to nebolo.

Ku koncu knihy kritizujete Fedora Gála a to, že na začiatku 90. rokov zlomil nad slovenskou spoločnosťou akoby palicu. Píšete, že intelektuál by nemal zlomiť palicu nad svojím národom a politik už vôbec nie. Ten musí pracovať s voličmi, akých proste má...

... to si naozaj myslím.

Na druhej strane, dodnes máme na Slovensku nezanedbateľnú časť verejnosti, ktorá napríklad aj po napadnutí Ukrajiny fandí Putinovi. Po všetkom, čo má Ficov Smer za ušami, si stále drží miesto druhej najsilnejšej strany. Časť politikov či intelektuálov sa chytá za hlavu skoro vždy, keď dostanú na stôl prieskum postojov slovenskej spoločnosti skoro k akejkoľvek téme. No jednako ľudia cítia, keď nimi politici či intelektuáli pohŕdajú, a takto to vzájomné odcudzenie ešte viac narastá.

Ako straník palicu zlomiť môžete nad voličmi iných strán a venovať sa len tým svojim, ale ako štátnik to urobiť nesmiete. Chápem, že je to frustrujúce. Keď mám na facebooku ja nejakého neznesiteľného človeka, ktorý mi nedá pokoj, beriem to, akoby som mal doma ožrana, a proste ho zablokujem. Ako jednotlivec si to môžem dovoliť. No aj tak treba hľadať spôsoby, ako s týmito ľuďmi komunikovať. Je to momentálne problém vo všetkých európskych krajinách, kde silnie antisystém nahrávajúci populizmu.

Prieskumy verejnej mienky si na Slovensku všímajú silný proruský sentiment. V Čechách bolo tiež kedysi silné rusofilstvo, reprezentované ľuďmi ako Karel Kramář. Ako ten sentiment česká spoločnosť prekonala?

No neviem, či ho celkom prekonala, lebo náš prezident Miloš Zeman bol rusofilom ešte 21. februára. (Úsmev.)

No Zeman, na rozdiel napríklad od Fica, uznal, že to bol omyl.

Priznal si síce chybu, ale nie som jediný človek, ktorému nestačí to, ako to urobil, a veľmi mu tú zmenu neveríme.

Mysleli sme to skôr historicky. Napríklad kým Ľudovít Štúr zakončil svoj život ako rusofil, ale v Rusku vlastne nikdy nebol, tak jeho český generačný druh Karel Havlíček Borovský síce ako rusofil začínal, no úplne z toho vytriezvel práve po pobyte v Rusku.

Korene toho rozdielu musia byť iné, lebo predlitavská a zalitavská časť habsburskej monarchie mali iné osudy. Asi to je tým, že ste boli zemepisne bližšie, a preto aj tých vplyvov bolo viac. Havlíček síce začal s vytriezvením Čechov z Ruska, no jeho dosah bol malý a dlho po ňom prišiel Karel Kramář, ktorý sa oženil s ruskou kňažnou a zriadil si letovisko na Kryme, kam pozýval množstvo priateľov.

Alebo je triezvejší postoj Čechov k Rusku daný skúsenosťou s rokom 1968? Normalizácia, ktorá prišla po ňom, bola v Čechách tuhšia ako na Slovensku.

Iste, to z ilúzií vyliečilo množstvo ľudí. Je to iracionálna vec, o ktorej som písal v niekoľkých knihách, ale nie som si istý, či som na niečo prišiel.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Kniha, o ktorej sme sa doteraz bavili, sa volá Slovenské století. Vy ste však taktiež autorom scenárov k hranému televíznemu seriálu České století. Jedna časť sa týka Mníchovskej dohody a roka 1938. Debata, či sa Československo malo vtedy brániť nacistickému Nemecku, hoci aj bez spojencov, sa viedla prakticky dodnes. Nemáte pocit, že vojna na Ukrajine v podstate túto našu českú a slovenskú debatu vyriešila? Neukázali Ukrajinci, že zmysel má brániť sa trebárs aj silnejšiemu nepriateľovi, hoci sú vyhliadky na úspech malé?

Som o tom úplne presvedčený a mám úžasnú radosť z toho, ako húževnato sa bránia. Poznal som pár Ukrajincov, ale popravde nevedel som, že ich bojová morálka bude taká vysoká. Oni sami to nevedeli. Zelenskyj sám priznal, že počas prvého dňa nevedel, či nepadne Kyjev. V priebehu prvých dvoch týždňov sa zistilo, že ukrajinský národ je naozaj zdravý. A je to úžasné aj pre české traumy. Debata o tom, že oni nás v roku 1938 zradili a my sme už nemohli robiť nič iné než kapitulovať, sa týmto skončila. Som rád, že už ju nikdy v živote nebudem musieť s nikým viesť. A to som ju viedol tisíckrát.

Čiže malo Československo v roku 1938 klásť Nemecku ozbrojený odpor?

No takto, pokiaľ sa to stavia ako záležitosť vtedajšieho septembrového dňa, odpoveď je ťažká. Celý čas predtým, dvadsať rokov, sme mali robiť inú zahraničnú politiku. Napríklad tú hodžovskú, ktorá mne pripadala realistická. A nebolo by to došlo tak ďaleko. To bola chyba Beneša. Nechcem zľahčovať zodpovednosť, ktorú niesol. Vojna by znamenala, že naisto zomrie obrovské množstvo ľudí, ale štát sa brániť musí.

V situácii, keď Česko, Poľsko a Slovensko podporujú Ukrajinu aj vojenskými dodávkami, kým Maďarsko je so svojím postojom izolované, očakávate väčšiu koordináciu Prahy, Varšavy a Bratislavy aj v iných témach?

Neviem, ako s tou Varšavou. Je fajn, že oni nikdy nebudú proruskí. Nie som si však istý, či s nimi bude možné zladiť politiku na sto percent. Skôr by som si prial, keby väčší priestor získala spolupráca Česka a Slovenska. Myslím, že je priestor pre užšie prepojenie zahraničnej a obrannej politiky, kde sú naše záujmy veľmi blízke a kompatibilné.

Na vašom životopise nás zaujalo, že ste vlastne vyštudovali právo, potom ste písali literatúru science-fiction a napokon ste zakotvili pri historickej faktografii. Prečo pred nami sedí spisovateľ a nie právnik?

Ten môj právny doktorát je z právnej histórie. Som historik, akurát je to schované v titule JUDr. Takže vždy, keď mi nadávajú, že nie som historik, potichu trpím. (Úsmev.) Pokiaľ ide o tú science-fiction, tak to bolo za komunistov. Vtedy bola sci-fi reálnejšia než samotný život. Vytvorili sme si fandom, ktorý bol veľmi silný aj na Slovensku, všetci sme vydávali nejaký fanzin, točili sme ich na cyklostyloch a dnes je to vedené ako samizdaty. Keď som narazil na Orwellovu Zvieraciu farmu, hneď som ju prepísal. Nerobili sme to ako politiku, ale v niečom to tiež politika bola. Dejinami by som sa vtedy nemohol zaoberať, lebo by ma jednak nevpustili do archívov, nevydali by mi, čo by som napísal, a ani pre disidentské prostredie by sa uprostred 80. rokov nedalo kriticky písať napríklad o Masarykovi. Lebo vtedy bola prvá republika pravým opakom voči komunistickej totalite, takže sa nedala kritizovať ani medzi disidentmi.

Čiže na písanie historickej literatúry ste sa dali po roku 1989, keď ste sa ňou už mohli slobodne zaoberať?

Pamätám si presne jar roku 1990. Začali vychádzať slobodné noviny. V sobotu mali historické prílohy a jeden týždeň písali o tom, že Masaryk bol darebák, druhý týždeň o tom, že Masaryk bol génius. Vtedy som pochopil, čo všetko neviem a že mi úplne chýba kontext, aj keď som čítal všetko. Ak niekto argumentoval dostatočne sugestívne, bol som tomu schopný uveriť a o týždeň neskôr som uveril presnému opaku, vyargumentovanému rovnako sugestívne.

Takže ste išli priamo k zdrojom.

No iste, išiel som do archívov.

Ako vyzerá váš tvorivý proces?

Hlavne to nesmie byť rutina. Dôležité je vypustiť knihu z hlavy, keď je dopísaná a vyšla. Pre potreby mojej ďalšej knihy musím zabudnúť na to, že som napísal Slovenské století. Materiál pre svoju ďalšiu knihu musím zhromažďovať úplne inou formou.

Mimochodom, o čom píšete teraz?

Píšem historický román. Bude o automobilovej pretekárke Eliške Junkovej. Nie je to politická ani intelektuálna vec, skôr niečo o mužoch a ženách, ktoré sa chcú popri nich presadiť. Ide o príbeh mladého dievčaťa, ktoré chce konkurovať svojmu manželovi. Keďže on je bohatý, kúpi si auto. Ona si ho požičia a šoférovanie sa jej zápači… Chcel som si vyskúšať, či viem napísať pútavý román.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aký bol prechod od písania kníh k písaniu televíznych scenárov pre seriál České století a neskôr pre film Hovory s TGM?

Kamarátil som sa s režisérom Robertom Sedláčkom. Rozprávali sme sa o tom a fascinuje ma, že sa nebál. Do tých čias som to nikdy nerobil, spolupracoval som na nejakých dokumentoch, ale to je niečo iné. Sprvu som myslel, že vybuchnem. Najskôr mi dali napísať osem hodinových dielov. K tomu pridali ešte deviaty diel o delení federácie. No dialógy mi fakt začali ísť a uvedomil som si, že z istého hľadiska je to zaujímavejšie ako kniha.

Prečo?

Keď totiž píšem knihu, argumentujem. Snažím sa osloviť rozum čitateľa. No v hranom filme môžem do dialógu dať aj emócie. Robert to cítil, a ako som písal tie dialógy, začínal tomu rozumieť.

Na druhej strane, niektorí kritici vám vyčítajú, že České století bolo až príliš založené na dialógoch – že sa tam proste priveľa hovorilo.

My sme si ten projekt s Robertom Sedláčkom zadefinovali tak, že česká politika mala počas 20. storočia podľa nás zostupný trend. A chceli sme ukázať, ako sa tí chlapi spolu bavia a ako vlastne dochádzalo k prijímaniu tých politických rozhodnutí. Preto sa tam veľa „kecá“.

V knihe Slovenské století píšete, že v českom prostredí sa občas nedoceňujú zásluhy Štefánika, v rámci triumvirátu s Masarykom a Benešom. No keď sme si pozreli prvý diel Českého století o Masarykovi a zahraničnom odboji cez prvú svetovú vojnu, tak tam Štefánik úplne chýbal. Bolo to založené výlučne na vzťahu Masaryka a Beneša a trochu nám to pripadalo, ako keď po rozvode jeden z partnerov zo spoločných fotiek vystrihne toho druhého.

Viem, že tento názor existuje. A keďže existuje, musím uznať, že to bolo nesprávne. No skúsim povedať, ako to bolo myslené. Aj keď sa seriál České století názvom podobá knihe Slovenské století, ten seriál bol o „prúseroch“, nie o úspechoch. Chceli sme pomenovať, prečo česká politika sústavne generuje „prúsery“. Štefánik tam nebol, lebo som ho nevnímal ako súčasť toho „prúseru“. Vedel som, že celú prvú svetovú vojnu do jednohodinového dielu nedám, tak som sa sústredil na jedinú vec: Na premenu Masaryka z univerzitného profesora, ktorý sa zaoberal etikou, na propagandistu. Zrazu musel začať hovoriť jednoduché veci, aby ten štát vznikol. Napríklad že Slováci sú vlastne Česi. No tým do základu toho štátu vložil dynamit.

Slovenské 20. storočie vnímate ako príbeh vzostupu, kým pri českom 20. storočí si tým zjavne nie ste istý. Aké bude slovenské a české 21. storočie?

Sme ešte len na začiatku. No prial by som si, aby naše dve krajiny spolu súviseli viac než dnes. Myslím, že to potrebuje Vyšehrad i Európa. Vadí mi, že o slovenskú kultúru sa v Čechách dnes nikto nezaujíma. Poviem to až trošičku trápne: my vás potrebujeme ako zrkadlo. Nám sa do politiky dostávajú ľudia okresného formátu. Myslím, že v spoločnom štáte by sa to nestalo. Ten spoločný štát obnovovať nechcem, ale snívam o hlbšom prepojení a vzájomnom tvorivom ovplyvňovaní našich dvoch národov.

Aj na Slovensku často čelíme tomu, že miestne štandardy v mnohých oblastiach života sú nízke, a vtedy by bolo fajn pomeriavať sa viac aspoň so štandardom v Česku. Ide vám o takéto vzájomné pomeriavanie sa a tlačenie sa vzájomne dopredu?

Myslím, že by to išlo, ale predpokladom je, aby Česi pochopili, že už to nie je starší a mladší brat a že ten starší už nevychováva toho mladšieho. Byť si vzájomne referenčným rámcom – o to mi ide.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.