Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
06. máj 2022

Vysvetlenie

Prečo tak milujem Ukrajinu a prečo ju nemusíte tak idealizovať

Šéfredaktor sa ma opýtal, prečo vlastne mám Ukrajinu tak rád. Skúsim nájsť odpoveď.

Prečo tak milujem Ukrajinu a prečo ju nemusíte tak idealizovať

Obyvatelia sa pozerajú na svoj zničený dom v ukrajinskom Černihive. FOTO – TASR/AP

Keďže mi Ukrajinci iba pred pár dňami odmietli vstup do milovanej krajiny, zámerne odpovedám práve teraz – s nezlomnou nežnosťou, a pritom maximálne vecne.

Žijeme v dobe, keď Ukrajina je s pádnymi historickými argumentmi (vplyv Poľskej šľachtickej republiky na západe a Záporočskej Siče kozákov na východe) vyhlásená za maják slobody.

Sedí to, Ukrajina je v niečom odjakživa slobodnejšia ako Rusko, a predsa len sa mi marí, že sa do veľkého diskurzu o slobodymilovných Ukrajincoch vkradli niektoré menšie nedorozumenia.

Novozrodení milovníci Ukrajiny totiž trošku zabúdajú, že tri a pol storočia, čo fungovala ľavobrežná Ukrajina pod moskovskou nadvládou, nie sú maličkosťou a že Stalin deportáciami a hladomorom úspešne zlomil národnú chrbticu mnohých Ukrajincov.

Ukrajinská identita bola pri nadobudnutí nezávislosti na väčšej časti územia do takej miery vymazaná, že titulok zbierky esejí, ktorý dnešný nacionalista Jurij Andruchovyč vybral v roku 2003 pre nemecké vydanie, znel celkom primerane: Posledné teritórium.

(Samozrejme, v roku 2022 to už neplatí. Putinovi sa podarilo doslova za víkend vzkriesiť národnú identitu.)

V historickej chvíli, keď v Európe neexistuje vyšší cieľ ako porážka Putina na Ukrajine, je naratív o geneticky zakódovanej ukrajinskej slobode určite užitočný.

Človek by normálne váhal, či má ten systém vôbec nazvať demokraciou. Zdieľať

Lenže pravdou je aj to, že tá ukrajinská sloboda žiari tak nádherne jasne iba preto, lebo pozadie moskovského mordoru je čierne ako noc.

Dám tri príklady:

1. Ťažko nájdete na svete tajnú službu, ktorá národnú bezpečnosť svojho štátu tak proaktívne ohrozila ako ukrajinská SBU. Budúceho prezidenta Viktora Juščenka otrávili na večeri v dome vicešéfa SBU a podobných zrád by som vedel pomenovať viacero.

Lenže keď to porovnávame s neuveriteľne fatálnou katastrofou, ktorej sa dopustila ruská FSB pri príprave invázie (obrovské sumy investované do ukrajinských quislingov, ktorých v deň D odrazu niet), pôsobia ukrajinskí kolegovia ešte dobre.

2. Ukrajina je síce demokraciou so slobodnými voľbami, v ktorej opozičné vykrikovanie na námestiach takmer nikdy nikoho nevyrušovalo, no s ohľadom na občiansku informovanosť širokých vrstiev obyvateľstva je participácia ukrajinského voliča na moci iba chimérou.

Človek by normálne váhal, či má ten systém vôbec nazvať demokraciou, stačí však letmý pohľad na čoraz čistokrvnejšiu vertikálnu tyraniu na druhej strane – a už bránime na Ukrajine aj demokraciu.

3. Ukrajinskí oligarchovia sa vyznamenali takou krutosťou, že sú si s tými ruskými minimálne rovní. Stačí si preštudovať obchodno-politické životopisy doterajších prezidentov, nielen Janukovyča, ale aj Porošenka a dnešného hrdinu v olivovom tričku – a krv vám v žilách tuhne.

Tá oligarchia, proti ktorej prezident Zelenskyj doteraz iba selektívne bojoval, nedá sa nijako obhájiť. No tvárou v tvár ruskému zločinu vyzerá nateraz dokonca aj ona ako sekundárny problém.

Historicky jedinečný experiment sedliackeho anarchizmu vznikol nie náhodou na bývalom území záporožských kozákov. Zdieľať

Ukrajinská sloboda, taký som nadobudol pocit, je niečo bytostné, živelné, surové. S právnoštátnym rovnostárstvom škandinávskeho typu nemá zhola nič spoločného, zato má veľa s heslom, ktorým maloroľníci kedysi označovali svoje malé statky: „MOJA CHATA!“

Myslím si, že historicky jedinečný experiment sedliackeho anarchizmu vznikol nie náhodou na bývalom území záporožských kozákov. Kedysi dávnejšie som putoval do „hlavného mesta“ ukrajinského anarchizmu Huľaj Pole.

Zistil som, že Nestor Machno nebol práve sympaťák, skôr neokrôchaný sexuálny maniak, no hrnček s jeho podobizňou som si odniesol.

(Nerád z neho pijem, dávam z neho piť cteným hosťom.)

Inak, práve v Machnovščine, na východe Záporožskej oblasti, sa už dlhé týždne vedú ťažké boje. Huľaj Pole sa drží dobre...

Keďže vidím teraz idealizáciu slobodymilovných Ukrajincov, ktorá aj mne hreje srdce, pociťujem povinnosť. Aby som sa vyjadril ešte jasnejšie: pravda je taká, že značná časť Ukrajincov strávila značnú časť z 31 rokov štátnej nezávislosti v stave faktického nevoľníctva.

Za pravdepodobnejší považujem variant, že z Ukrajiny bude tvrdo opevnený, po zuby ozbrojený národný štát. Zdieľať

Niečo sa mení, tá krajina sa neustále a rýchlo pretvára, možno piatim miliónom ukrajinských utečencov prospeje pobyt v EÚ a práve tak asi siedmim miliónom vysídlencov možno pomôže čas prežitý vo vzdialených regiónoch centrálnej a západnej Ukrajiny.

No musím to nahlas povedať: mnohí chudobnejší a vidieckejší Ukrajinci sú faktickým majetkom lokálneho mafoša, mocipána, oligarchu, okresného prokurátora, predsedu oblastného pozemkového fondu.

A stali sa hrdinami iba preto, lebo ich prepadla rabujúca zberba opustených kaukazských a sibírskych „dezolátov“, nazývaná aj Ozbrojené sily Ruska.

Inzercia

To všetko však nie sú hlavné dôvody, pre ktoré som chodil pred vojnou na Ukrajinu a pre ktoré tam chodím aj počas vojny a pre ktoré tam budem cho­dievať, kým vládzem chodiť.

Ukrajinská politika rozhodne nie je dostatočným lákadlom, aby sa tam človek terigal 30-40-krát. Na to po vojne príde aj ukrajinofilská západná kaviareň.

Považujem totiž pravdepodobnosť, že sa naplní obava lživého patriarchu Kyrila (Ukrajina ako brloh dúhových neduhov), za dosť nízku.

Za pravdepodobnejší považujem variant, že z Ukrajiny bude tvrdo opevnený, po zuby ozbrojený národný štát, obrovský Izrael v našom susedstve.

(Z toho my stredoeurópski švejkovia budeme mať veľmi zmiešané pocity.)

Nie, Ukrajinu mám preto rád:

Je to čaro ženskos­ti a mužskosti. Ukrajinky vedia byť nepretržite pôvabnými (všimli ste si, že dokonca tie, čo živorili dva mesiace v podzemí mariupolskej oceliarne Azovstaľ, boli pred rozhovormi s novinármi očividne u kaderníka?), no a ukrajinskí chlapi sú v normálnych časoch nanič, ale v (na Ukrajine nespočetných) krízach fungujú ako stroj.

Je to čaro neočakávaného. Sedíš v októbri v najväčšej sále kra­ji­ny, otvára sa medzinárodný filmový festival, na javisko prichádza zbor suchoputného vojska – a spieva v ne­mec­kom ori­gináli Tichú noc. Sedíš vo vlaku alebo v pajzli, začínaš s náhodnou známosťou piť, riešite do rána všetko podstatné medzi nebom a zemou – a rozlúčite sa ako cudzí ľudia.

Áno, je to tá sloboda, ktorú si zďaleka nie každý Ukrajinec vie užívať, cudzinec zo Západu však hej.

Všetko je možné, život je život, zákon je v zákonníku, ťažké veci sú odrazu ľahké.

Celý príbeh sa len začína, najväčšia európska krajina sa možno iba začína rozbiehať. Zdieľať

A napokon – pri stretnutiach s utečenkyňami v dedine to nemôžem povedať – bola Ukrajina pre mňa takým lepším Ruskom. Paradajky boli na Ukrajine šťavnatejšie, boršč červenší, hrozno sladšie, mravy južnejšie, no a pritom som sa nekonečne mohol kochať ruským jazykom a ruskou hudbou.

Ja som vždy v Ukrajinu veril, ona ma síce vždy sklamala a vždy som v ňu opäť začal veriť.

Zažil som Oranžovú revolúciu, prišlo sklamanie, zažil som Majdan, prišlo sklamanie.

Vlani v máji som si dal v Kyjeve boršč s padlou národnou hrdinkou, s Naďjou Savčenkovou. Priznal som sa jej na konci rozhovoru, že Ukrajina bola mojou obľúbenou krajinou, ale od čias donbaskej vojny už nie, odvtedy to už nie je sranda.

Prenikavým pohľadom pilotky stíhačky sa na mňa pozrela a sľúbila mi pevným hlasom, že Ukrajina bude opäť mojou obľúbenou krajinou, vraj na sto percent, „vsjo budet charašo“. Myslel som si, wow, silná osobnosť, no asi trošku šiši.

Nuž a vidíte, ona mala pravdu: neprešiel ani rok – a opäť verím v Ukrajinu.

Aj minulý pondelok, keď mi pre reportérsku prácu odmietli vstup do Ukrajiny, bol to svojím spôsobom čarovný večer.

Bol to trojhodinový pobyt na osamelom hraničnom priechode, príjemné kultivované „besedovanie“ o mojom vzťahu k Ukrajine a o celom mojom živote a spoznávanie oficierov rôznych stupňov a uniforiem, pri ktorých človek nevedel, kto je šéfom a kto podriadeným, a medzi ktorými boli predsa len priepastné hierarchické rozdiely.

Mám z tej krásnej besedy škaredú pečiatku v pase, ktorú budem musieť pri každom pokuse o návštevu Ukrajiny vysvetliť.

To ma desí, ale rozhodne to nebolo to najhoršie, čo som s Ukrajinou zažil: keď som pred tromi rokmi ako reportér kontaktoval „Mierotvorec“, záhadnú organizáciu na verejné pranierovanie „nepriateľov Ukrajiny“, dostal som ako odpoveď email, v ktorom mi predpovedali smrť.

Aj tak mám dnes pocit, že celý príbeh sa len začína, najväčšia európska krajina sa možno iba začína rozbiehať.

Museli by mi spraviť ešte oveľa horšie veci, aby som prestal mať Ukrajinu rád.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.