Na hraniciach s utečencami (Expedícia Európa)

Na hraniciach s utečencami (Expedícia Európa)

Na srbsko-chorvátskych hraniciach som stretol utečencov dvoch generácií: tých dnešných, čo prichádzajú z Blízkeho východu, aj tých včerajších z krvavej juhoslovanskej vojny.

„Čubura“ v turečtine údajne znamená „kaviareň pri ceste”. Zo svojej lacnej izby v ronvomennom srbskom hostinci mám výhľad na prúd utečencov. Vidím, ako niekoľkokrát denne dorazí asi desať autobusov s utečencami pred po­hraničnú železničnú stanicu Šid, odkiaľ ich vypravujú mimoriadnym vlakom do Chorvátska. Len časť prenocuje v tábore vedľa. Veľké množstvo má správny lístok a je na správnom zozname. Bokom stojí len niekoľko migrantov, ktorí príšli bez registrácie taxíkom, a asi musia späť na macedónsku hranicu.

Chorvát verzus Srb

Prizriem sa bližšie, všade je námraza. Aby sa ľudia pri vystupovaní z autobusu nepošmykli, policajt hodí na ľad deku. Deti pozerajú nesmelo okolo seba. Kameraman z BBC ich berie do záberu, mojej sprievodkyni sa tisnú slzy do očí.

Vidím sťahovanie národov, dobrovoľníci tu nie sú a ani nie sú potrební. Mám v hlave kolínsky silvestrovský pogrom a registrujem s úľavou, že v tento deň prišlo len málo single mladých mužov.

Prichádzam vlastne kvôli inej utečeneckej vlne: srbské mestečko Šid a chorvátska prihraničná obec Tovarnik sú previazané vzájomným vyháňaním obyvateľstva počas srbsko-chorvátskej vojny. Päťtisíc z kedysi sedemtisíc Chorvátov opustilo Šid pod nátlakom, píše chorvátska Wikipédia; v Tovarniku poklesol srbský podiel z 22 na 6 percent, dokladuje srbská Wikipédia. V roku 1942 chorvátski ustašovci zavraždili 121 šiderských Srbov, opisuje srbská Wikipédia, jednému „odrezali obe ruky aj s plecami, aby zomieral v čo najväčších bolestiach“.

V roku 1991 spáchali „miestni a srbskí četníci masový zločin“, informuje chorvátska Wikipédia, „zavraždili 68 Tovarničanov“.

Prichádzam vo sviatok, na srbské pravoslávne Vianoce. Vedľa v Chorvátsku je normálny pracovný deň, Tovarnik pôsobí, akoby bol bez života. Mnohé zaklincované domy, jedna veranda zapchatá vlhkým senom.

Vidím viaceré pomníky proti „veľkosrbskej agresii“ z roku 1991, opýtaní okoloidúci ma však uisťujú: „Nema problema“. Nanajvýš niekoľko Srbov dobrovoľne odišlo, „dragovolno“. Vchádzam do jednej kaviarne, v ktorej je vojnová generácia zhromaždená pred obrazovkou s číslami Chorvátskej lotérie.

Pri vedľajšom stole sedia spolu jeden starý Srb a dvaja starší Chorváti, jeden mi chce tlmeným hlasom rozprávať o vojne. Načúvajúc sa k nemu pritiahnem. „Niektorí nedokážu zabudnúť,“ šepká, „v Tovarniku však musíme zabudnúť.“ Očami ukazuje na jedného lysého neoholeného chlapa, ktorý poldruha metra ďalej mlčky sedí pri pive: „Bojoval na srbskej strane proti nám. Sedel za to tri roky. A dnes tu slávi Vianoce.“ Srbský veterán musí počuť, že si šuškáme o ňom. Neprejaví však nijakú emóciu.

Hlas ľudu: Aktuálni utečenci? Teroristi!

Večer som opäť v Šide. „Čubura“ je vlastne zavretá plombou finančného úradu, cez vedľajšie dvere sa však dá dostať do útulnej krčmy. Je dosť naplnená zamestnancami UNHCR, médií, polície. Domáci chýbajú.

Medzi izraelskou tlmočníčkou a dobre vyzerajúcim orientálcom sa rodí románik. Starý krčmár sa ťarbavo prechádza s bruchatou fľašou a s bezzubým úsmevom nalieva marhuľovicu, ktorú sám vypálil. „Niečo také vo Švédsku neexistuje,“ hovorí melancholicky. Neúnavne vyzdvihuje 25 národností žijúcich v Šide.

Tento kút Vojvodiny je skutočne mnohonárodným rajom: Uhádnem, že tento pokojný livrejovaný časník je Rusín, a keď neskôr v noci pri dvoch prichádzajúcich chlapoch zvolám: „Došli Slováci“, tak som uhádol aj to, naozaj došli vojvodinskí Slováci a už sme sa bavili len po slovensky.

Večer na srbské Vianoce sú bary plné. Jeden je ovešaný portrétmi prevažne popravených štátnikov, Kadáfiho, Ceausescua, Saddáma. Aj tu je jeden veterán, ktorý chce bezpodmienečne hovoriť. Tento Chorvát mi ukazuje na svojom smartfóne fotky z mladosti v uniforme Juhoslovanskej ľudovej armády: „Bojoval som výlučne za Juhosláviu, šesť mesiacov aj v Tovarniku.“

Keď dnes prejde na druhú stranu do Tovarnika, „nema problema“. Keď neskôr vyslovím slovo „utečenci“, najopitejší Srb zvolá: „Utečenci, MY sme utečenci! Sme z Vukovaru!“ Jeho otec, rozpráva tento dobrý dvatsiatnik, bojoval na srbskej strane. „V Šide bývame stále ešte v podnájme, nemáme nič.“ Tri štvrtiny aktuálnych utečencov sú teroristi, odhaduje, celkovo sa mi však súcit v Šide a Tovarniku javí trocha výraznejší než inde vo východnej Európe.

V nasledujúce ráno kameraman opäť filmuje, ten­tokrát pre inú televíziu. Nápisy na prichádzajúcich autobusoch pri­po­mí­najú skoršie prísľuby: VIP Class, Como Tours, Travel. Výveska pre W-Lan Ar­mády spásy sa končí slovami – „pre Vašu cestu cez Európu“.

 

Foto: TASR

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo