Číňania v Šanghaji sú už týždne zavretí doma, pomaly im dochádza jedlo a zásobovanie kolabuje. Tvrdý lockdown pre nich znamená, že nemôžu vyjsť ani na chodbu svojej bytovky. Ak niekomu vyjde pozitívny test, prevezú ho do štátnej karantény, čo je veľká hala s tisícami postelí a hroznými hygienickými podmienkami. Žijú teda v obavách pri každom testovaní, ktoré im robia každý deň priamo pred domom. 

O lockdowne v Číne sme sa rozprávali so sinológom Pavlom Dvořákom, ktorý už jedenásť rokov žije s manželkou v Šanghaji. Aktuálne spustil crowdfundingovú kampaň na vydanie svojej prvej knihy Moja čínska dekáda. Príbehy chlapca, ktorý dospel v Číne. 

 

Koľko ste už zavretí doma? 

Tretí týždeň. Niektorí sú však doma aj dlhšie. Najdlhšie sú zavretí tí, ktorí mali ohniská ako prví, to boli štvrte na východ od rieky, západnú časť, kde bývame aj my, zavreli v druhej fáze. 

Šanghajská vláda vírus akoby naháňala po meste. Číňania už pri dvadsiatich prípadoch zvyknú izolovať celé mesto a otvárať ho, až keď sa dostane na nulu. Šanghaj za roky s covidom nemal ani raz lockdown, keďže sa malé ohniská zakaždým včas podchytili. 

Snažili sa o to aj teraz, tam, kde sa potvrdili prípady, to zavreli, ale šírenie sa im úplne vymklo spod kontroly a prišla sem pekinská vláda, ktorá povedala, že to už nebude ďalej tolerovať, že to porušuje celoštátnu politiku nulovej tolerancie, a prevzala kormidlo nad Šanghajom a mesto zavreli.

Tušili ste, že to bude trvať celé týždne?

Pôvodná stratégia bola, že chceli mesto zavrieť na štyri dni, spraviť celoplošné testovanie, zistiť, kde sú tie najhoršie ohniská, a zvyšok mesta otvoriť. Ale ukázalo sa, že nebola ani jedna ulica v Šanghaji, ktorá by bola nulová. 

Na východe mesta je situácia stále najhoršia, takže tam dodnes neotvorili nič. Na západe sú už sídliska, ktoré pomaly otvárajú. My máme smolu, že sme vo štvrti, ktorá je stále zavretá. Ale popravde sme to tušili, od začiatku sme počítali s mesiacom. 

Lockdown u vás znamená, že ste zavretí doma a nemôžete vyjsť ani na ulicu.

Nielen na ulicu, nemôžeme vyjsť ani na chodbu v našej bytovke. Von vychádzame len každý druhý deň, keď nám pred domom robia povinné PCR testy. Vtedy vynesieme smeti, sú tam ľudia, ktorí ich zbierajú. Vystojíme päťminútový rad na testy a ideme domov. Takže každý druhý deň sme na päť minút vonku. 

Na týchto päť minút slobody, keď sa môžete nadýchať vzduchu, sa zrejme dosť tešíte.

Ani nie. Testovanie nám už lezie na nervy a zároveň sa bojíme, aby sme sa nenakazili, keď stojíme v rade s inými ľuďmi.

Nakazenie sa covidom pre vás automaticky znamená, že vás berú najmenej na týždeň do karanténneho centra, kam sa zrejme nikto nechce dostať. 

To teda nie. 

To znamená, že pri každom testovaní sa bojíte pozitívneho výsledku? 

Áno, to je pre nás najväčšie riziko a reálne sa toho bojíme. 

Tie centrá sú naozaj veľké haly, kde sú tisíce postelí, takmer žiadna hygiena a súkromie?

Karanténnych centier je v Šanghaji už 60 a sú rôzne. Niečo sú hotely, niečo nemocnice, niečo celé sídliská, ktoré vláda vystavala ako ekonomické byty, potom štadióny či výstaviská. 

Najhoršie je dnes asi centrum na výstavisku Expo, lebo tam sú tisíce ľudí na jednej ploche, posteľ vedľa postele, svieti sa tam 24 hodín denne, je tam strašný hluk, lebo ľudia tam nonstop pozerajú filmy. Toalety sú tam katastrofálne, lebo na ten dav ľudí nie sú stavané. Niektoré karanténne centrá stavajú počas toho, ako tam už bývajú ľudia. Miesta je obrovský nedostatok. 

Akú logiku majú tieto centrá, keď by ľudia mohli byť v karanténe doma? Predpokladám, že pri čínskej poslušnosti by ju stopercentne dodržiavali. 

Vláda sa bojí, že by ju nedodržiavali, a keďže omikron sa tak rýchlo šíri a drží sa aj vo vzduchu, majú pocit, že toto je jediná možnosť, ako šírenie spomaliť. Sú známe prípady, že sa ľudia nakazili z kanalizácie alebo z balíkov s jedlom, ktoré priniesol pozitívny kuriér. Teda domáca karanténa je pri omikrone úplne zbytočná. 

Ak je niekto v štátnej karanténe chorý, tak tam leží v horúčkach v tej spoločnej hale? 

Sú rozdelené do viacerých štádií. Asymptomatickí ležia spolu, ľahšie a ťažšie prípady oddelene. V centre ich viackrát testujú a myslím, že keď im vyjdú tri negatívne PCR testy po sebe, tak ich po týždni posielajú domov. 

Kolovali tiež videá, ako po zistení pozitivity testu rodičov boli deti oddelené od rodičov a prevezené na oddelenia určené len pre deti. 

Toto pohoršilo aj niektorých Číňanov a západné krajiny. Platilo to asi deň, hneď potom to zrušili. Bolo to však viac diplomatickým ako domácim škandálom. Samotní Číňania sú zvyknutí, že sa im o deti starajú inštitúcie alebo starí rodičia, už v skorom veku ich rodičia nechávajú bežne mimo svojho dozoru.

Čo by pre vás znamenal odvoz do karanténneho centra?

Máme doma psa, a keby sme sa nakazili, odviezli by nás do štátnej karantény a nemal by sa zrejme oňho kto starať. 

Ako to, mimochodom, robíte so psom, keď nemôžete ani vyjsť z domu? 

My tu máme našťastie dobré susedské vzťahy, takže večer s ním „na tajňáša“ chodíme na desať minút von, a keď nás aj vidia, neriešia to. Ale sú štvrte, kde sa susedia udávajú. Môjho kamaráta udali takto susedia na polícii, lebo išiel so psom von. 

To majú zvieratá špiniť v byte?

Treba ich naučiť na umelo vytvorený záchod v byte alebo na balkóne. Na internete kolujú všelijaké triky a tipy, ako spraviť doma psovi záchod. My sme nášmu vytvorili záchod v kúpeľni, ale ako sa hovorí, starého psa nové triky nenaučíš. Držal to dva dni a potom sme rezignovali. 

Kolujú aj zábavné videá, ako niekto chodí von so psom na svoju šikmú strechu alebo ľudia zo štvrtého poschodia spúšťali svojho psa na povraze, aby sa šiel vyšpiniť, a potom ho ťahali späť.

Číňania tento zákaz vychádzania naozaj rešpektujú?

Brány nie sú zamknuté, nie že by sa nedalo vyjsť, ale oficiálne je to zakázané, a ak pravidlo porušíte, musíte sa spoliehať, že vás ostatní neudajú. 

V niektorých častiach Číny sa robilo to, že sa dávali pred vchod kamery alebo sa zalepovali dvere páskami. Ale išlo o byty s nakazenými ľuďmi, ktorí predtým mohli zostať v karanténe doma, ak boli bez symptómov. 

Dnes pozitívny na omikron musí ísť do štátnej karantény a domáce karantény úplne zrušili. Na našom sídlisku bolo zavretých teraz sedem bytoviek z tridsiatich, pretože tam boli pozitívne prípady. Nakazených odviezli a ostatným obyvateľom domu zatarasili brány a posadili pred vchod strážnika. Takže tam nemôžu vyjsť vôbec von. Teraz však už majú málo ľudí vo verejných službách, nemá to kto robiť, tak sú tam len zátarasy.

Pre vás to znamená, že si nemôžete ísť ani nakúpiť základné veci?

Nie. Všetko je zavreté. Fungujú iba niektoré nemocnice pre zvieratá, ktoré za poplatok prijímajú zvieratá tých ľudí, ktorí idú do karantény. Ale v prevádzke sú len za podmienok, že zamestnanci tam bývajú a nemôžu odchádzať domov. Fungujú len online donášky, aj keď slovo fungujú je prisilné.

Médiá informujú o ľuďoch, ktorým dochádzajú zásoby jedla a reálne už majú prázdne chladničky. 

Ľudia sa k jedlu dostávajú dvoma spôsobmi. Prvý je cez internet, lenže tento systém je preťažený, systém stále padá. Ak si chce niekto nakúpiť jedlo, musí vstávať o piatej ráno, keď spúšťajú nákup, a rýchlo klikať čo najviac položiek a pri troche šťastia sa to podarí dostať do košíka a zaplatiť. 

Moja žena hodiny denne trávi tým, aby niečo vyklikala v online potravinách, a nie vždy sa jej to potom podarí zaplatiť, lebo stránka padne. Keď to chcela vyskúšať druhýkrát o ôsmej ráno, už bolo všetko vypredané. 

Druhý spôsob nakupovania potravín je, že v rámci bytovky a sídliska si ľudia vytvorili chatovacie skupiny, kde si spíšu, čo kto potrebuje, a potom sa spoločne objednáva z veľkých obchodov, ktoré roznášajú jedlo len vo veľkých množstvách a ľudia si to potom prerozdeľujú. Potom sú zvlášť chatovacie skupiny podľa produktov: máme skupinu na mlieko, na chlieb, na zeleninu. 

Veľkú časť dňa teda trávite poľovaním na jedlo.

Je to veľmi náročné, lebo na všetko treba striehnuť. Manželka išla na desať minút ku sporáku, a keď sa vrátila k internetu, už tam nič nebolo, všetko bolo vypredané. Tie skupiny treba stále sledovať nonstop a je to veľmi únavné. Ľudia, ktorí nie sú zbehlí v sociálnych sieťach, alebo starší ľudia sa nevedia zásobiť. Teraz je to naozaj o rýchlosti a šikovnosti. Kto je šikovnejší, ten prvý berie. 

My však máme pekné susedské vzťahy, takže ak sa nám aj stalo, že sme niečo zmeškali, susedia nám pomohli a my sme im zase posunuli niečo, čoho sme mali viac. Vo vedľajšom byte máme starších susedov, žena im vždy píše, že v tejto skupine prídu jablká, či im má tiež zobrať. Tak si vypomáhame. 

Urobili sme si celkom veľké zásoby, lebo sme počítali s tým, že to potrvá aspoň mesiac. Ale naozaj, ak niekto býva v okrajovej štvrti mesta, kde sa ľudia nepoznajú alebo tam firmy majú problém doručiť jedlo, tak majú dnes veľký problém a mnoho domácností je tam reálne bez jedla.

V jednom videu ste hovorili o tom, že už nosia nejaké jedlo aj na prídel.

Áno, to sú však smiešne množstvá. Donesú vám štyri zemiaky, dve mrkvy, mrazenú rybu. Plus zemiaky tu nikto nejedáva.

Čo ak má niekto akútny zdravotný problém alebo potrebuje predpísať lieky? Ľudia majú zrejme problém dostať sa k zdravotnej starostlivosti. 

Fungujú lekárske konzultácie online, donášky liekov sú tiež online. Ľudia s vážnou diagnózou môžu dostať od svojho sídliska povolenku na návštevu nemocnice. Na križovatkách sú policajné hliadky, ktoré tieto povolenky kontrolujú. 

Problém je, že málo domácností vlastní v Šanghaji auto, takže majú problém sa do tej nemocnice dostať, lebo verejná doprava je odstavená. Ľudia, ktorí chodia na chemoterapiu, chodia na bicykli tam aj naspäť… Môžu si zavolať sanitku, ale tú si musia zaplatiť. 

Aj moja svokra berie preventívnu chemoterapiu a celá jej liečba je teraz odložená. Manželka má problémy s pečeňou, našťastie sa liekmi zásobila, ale nemôže ísť na pravidelný odber, ktorý mala naplánovaný. Neurgentné prípady sú odložené. Stáva sa však, že ani akútnym prípadom sa už nedostane zdravotnej starostlivosti, lebo systém je extrémne preťažený a vznikajú skraty. 

Na internete kolujú videá, kde ľudí brutálne bijú úradníci v bielych skafandroch za to, keď obchádzajú systém a vyjdú napríklad na ulicu. 

Áno, ľudia sú pod tlakom. Väčšinou tieto incidenty súvisia s tým, že strážnikov robia jednoduchí ľudia, esbéeskári, a s nimi je kríž. Stalo sa, že zbili ľudí aj zvieratá, keď sa snažili vyjsť z domu. Bol medializovaný aj prípad, že nedovolili vojsť do nemocnice niekomu, kto mal astmatický záchvat, a ten človek zomrel. Keďže nie sú ľudia, dodržiavanie protipandemických opatrení stráži teraz kde-kto, často aj veľmi problematickí ľudia, ktorí robia problémy. 

Šanghaj je kozmopolitné mesto s dobrou životnou úrovňou. Takýto prístup musí byť pre miestnych ponižujúci.

Šanghajčania sú hrdí ľudia a boli zvyknutí, že to tu všetko vždy funguje ako hodinky, a zrazu to nefunguje, naopak, systém kolabuje. 

Ľudia sú strašne nahnevaní, čo pekinská vláda s ich mestom spravila, že im doslova sprznila mesto. 

Wuchančania boli napríklad vďační vláde z Pekingu, že tam prišla urobiť poriadok. Šanghaj je však ako krajina v krajine. Jeho obyvatelia majú radi svoju lokálnu vládu, plne jej dôverujú. Miestni politici sú tu vnímaní ako celebrity, ľudia ich majú radi. Naopak, nemajú radi pekinskú vládu. 

To je, ako keby nám Košičania prišli hovoriť do Bratislavy, ako to máme robiť, a pritom by veľa pokazili. Šanghajčanom sa páčil prístup miestnych politikov, že covid nechceli brať tak drakonicky a že testovali akési spolužitie s vírusom. 

Nám Európanom už nedáva logiku princíp dostať čísla nákazy na nulu, napokon, ani dôsledky omikronu už nie sú také dramatické ako v prípade predošlých variantov covidu. Dávajú tieto drastické opatrenia ešte zmysel?

Sú na to dva veľké dôvody. Prvý je zdravotný, druhý politický. Ten prvý je, že v Číne je hustota obyvateľstva neporovnateľná s Európou. Ak sa to začne šíriť v Šanghaji nekontrolovane, tu máte 30 miliónov ľudí na priestore vo veľkosti kúska Slovenska. Išlo by to ako požiar v suchom lese. 

Zároveň má Čína obrovskú starú populáciu, ktorá nie je zaočkovaná. A čínska vakcína proti omikronu nezaberá. Hoci Čína vyvíja svoju mRna vakcínu, ešte nie je dokončená plus tu neprebehlo žiadne premorenie, takže ľudia nemajú ani prirodzenú imunitu. 

Ale k premoreniu neprišlo aj pre nulovú politiku. V prípade omikronu by mohlo ísť predsa o relatívne rýchle a nie také dramatické premorenie. 

To si Čína nemyslí na základe dát z Hongkongu, kde je momentálna najvyššia úmrtnosť na svete v dôsledku omikronu. Práve preto, že keď rýchlo prenikne spoločnosťou, tak sa úmrtnosť naň zvyšuje. Keďže aj u nás je hustota obyvateľstva vysoká, vláda tvrdí, že hrozí, že u nás bude úmrtnosť takisto vysoká, pretože je tu množstvo starých ľudí. 

Zároveň si myslia, že to dokážu dostať na nulu. S tým súvisí politický dôvod, Čína totiž od začiatku presadzuje nulovú politiku a nemôže si povedať, že pri Šanghaji to bude inak. 

Tento rok je pre pekinskú vládu extrémne dôležitý. Súčasný prezident sa pokúsi porušiť pravidlá a predĺžiť si svoj mandát o ďalších päť rokov, čo je veľký precedens, ktorý sa tu dlho nedial, a nie všetci z toho majú radosť. Preto navonok potrebujú držať jednotu.

Súčasne drastické opatrenia už však majú neblahý ekonomický vplyv na Šanghaj, mnoho ľudí prišlo o prácu alebo prešlo na čiastočné úväzky, veľa firiem sa muselo zatvoriť. To sa ľuďom zrejme páčiť nebude.

Tým, že zodpovednosť prevzala pekinská vláda, prevzala na seba aj všetky účty. Ekonomické straty teda bude nahrádzať centrálna vláda. Napríklad v meste Šen-čen sa vyskytlo 30 prípadov omikronu, zavreli celé mesto a za týždeň tie prípady vynulovali, takže oni mali straty minimálne. Ale keďže Šanghaj sa nechcel zavrieť, tak si to strašne predĺžili. Politici teraz argumentujú tým, že si za dlhú karanténu môžeme sami, lebo sme sa odmietli zavrieť hneď od začiatku. 

Koľko denných prírastkov máte aktuálne?

Dvadsaťpäť- až tridsaťtisíc. Je to aj tým, že sa dvakrát denne testuje. Každý druhý deň máme PCR testy a každý druhý dostaneme antigény. Plus sa ešte následne robia potvrdzujúce testy. Každý má pridelený svoj QR kód a je úplne jedno, či sme očkovaní alebo nie. Absolvovať to musia všetci. 

Akú máte teraz víziu, kedy sa vám skončí lockdown?

Pravidlá sú také, že pokiaľ má nejaké sídlisko sedem dní nulu, tak im končí prvé štádium karantény a môžu sa po sídlisku pohybovať voľne, ale nemôžu ísť ešte mimo sídliska. Ak majú aj druhý týždeň nulu, môžu ísť von aj v rámci štvrte, ale stále sa nedostanú na miesta, kde platí lockdown.

V Šanghaji je na západe mesta momentálne už sedemtisíc štvrtí, kde sa lockdown skončil, ale na na východe sú ešte všetky zavreté. 

Čím si krátite chvíľu, keď ste dvadsaťštyri hodín zavretí doma? 

V podstate stále pracujem, robím videá na YouTube, dokončujem knihu, občas tlmočím online, občas cvičím, s manželkou si rátame kroky na mieste a pozeráme pritom seriál Priatelia. Potom si varíme, čítame si. Už nám to však pekne lezie na nervy.

Neťahá vás to po tomto zážitku späť do Európy?

Určite vám závidíme, že už máte pokoj. Na druhej strane my sme mali dva roky bez lockdownu, a kým vy ste boli zavretí, my sme si chodili po kaviarňach. Teraz to prišlo aj sem, ale veríme, že skôr či neskôr sa to skončí. Otázka je, ako veľmi to omikron skomplikuje, či to zvládnu udržať alebo sa precenili.

Odísť teraz z Číny by pre nás znamenalo, že by sme sa sem možno najbližšie tri roky nemohli vrátiť, plus jednosmerné letenky do Európy stoja dnes aj osemtisíc eur. Manželkina mama na tom nie je zdravotne dobre, takže riziko, že by sme sa nemohli vrátiť, teraz nechceme podstúpiť. 

Foto: Pavel Dvořák