Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Duchovný život
14. apríl 2022

Sviatok

Svätý a Veľký štvrtok podľa byzantskej tradície

Zvyk sláviť svätú liturgiu večer Veľkého štvrtka vznikol so všetkou pravdepodobnosťou v Jeruzaleme na konci 4. storočia. Očakávalo sa, že práve na tejto spomienkovej božskej liturgii veriaci pristúpia k svätému prijímaniu, aby si splnili svoju veľkonočnú povinnosť.

Svätý a Veľký štvrtok podľa byzantskej tradície

Freska Krista umývajúceho nohy svojim apoštolom. Zdroj: Greek reporter

V byzantskom obrade sa týždeň pred Veľkou nocou, počas ktorého duchovne znovu prežívame tajomstvá nášho vykúpenia, nazýva Strastný týždeň. Označuje sa aj ako Veľký týždeň, a to pre „veľké a neopísateľné dobrodenia, ktoré sa nám stali počas tohto týždňa“ (sv. Ján Zlatoústy).

V dôsledku toho sa aj každý jednotlivý deň Strastného týždňa označuje ako veľký (sv. Atanáz). A preto sa Svätý štvrtok liturgicky označuje ako Veľký štvrtok, na pamiatku ustanovenia Najsvätejšej Eucharistie.

Hoci je slávenie Svätého a Veľkého štvrtka veľmi starobylé, pôvodne netvorilo súčasť liturgického slávenia paschálnych tajomstiev (Kristovho ukrižovania, pochovania a slávneho zmŕtvychvstania).

Na počiatku bol Svätý štvrtok skôr dňom prípravy na veľkonočnú vigíliu, prvotné posvätné trojdnie, ktoré sa začínalo v predvečer Svätého a Veľkého piatka a končilo sa na úsvite Veľkonočnej nedele.

A tak Veľký štvrtok bol pôvodne vyhradený na zmierenie kajúcnikov, aby mohli participovať so zvyškom veriacich na veľkonočných slávnostiach.

Okrem toho vo Svätý štvrtok boli skúšaní katechumeni, ktorí mali byť pokrstení vo veľkonočnú vigíliu. Pred predsedajúcim biskupom mali naspamäť odrecitovať Symbol viery. Bolo len prirodzené, že v deň, keď sa konala táto veľká udalosť, by sa mala sláviť špeciálna spomienka na ustanovenie Najsvätejšej Eucharistie.

A tak zvyk sláviť svätú liturgiu večer Veľkého štvrtka vznikol so všetkou pravdepodobnosťou v Jeruzaleme na konci 4. storočia.

Očakávalo sa, že práve na tejto spomienkovej božskej liturgii veriaci pristúpia k svätému prijímaniu, aby si splnili svoju veľkonočnú povinnosť (porov. Egeria, Denník púte, 35).

Slávenie božskej liturgie večer Svätého štvrtka narážalo na nejaké ťažkosti, najmä pre eucharistický pôst pred svätým prijímaním, ktorý zakazoval konzumáciu akéhokoľvek jedla, dokonca aj pitie vody. A preto v 7. storočí začali sláviť svätú liturgiu v ranných hodinách, aby umožnili ľudu pristúpiť k svätému prijímaniu počas postenia. Túto prax schválil Trullský koncil v roku 692.

Večiereň s liturgiou svätého Bazila Veľkého

Vo Veľký štvrtok slávime liturgiu svätého Bazila Veľkého, ktorej predchádza slávnostná večiereň. Liturgia sv. Bazila Veľkého bola zvolená preto, lebo anafora, čiže kňazská modlitba pred konsekráciu a po nej, opisuje ustanovenie Najsvätejšej Eucharistie oveľa detailnejšie ako anafora liturgie svätého Jána Zlatoústeho.

Božskej liturgii predchádza večiereň, aby sa vyjadrilo, že táto liturgia sa slávi na pamiatku ustanovenia Najsvätejšej Eucharistie pri Tajomnej (Poslednej) večeri, ktorú slávil Ježiš so svojimi apoštolmi po večernej obete v chráme. A tak sa aspoň liturgicky zachováva večerný charakter božskej liturgie Veľkého štvrtka.

Ranné slávenie svätej liturgie vo Veľký štvrtok bolo podnietené aj ďalším praktickým dôvodom, anticipáciou celonočnej vigílie s cieľom prilákať širšie masy. Postupom času bola celonočná vigília (Strasti) Veľkého piatka čoraz menej navštevovaná. Vďaka presunutiu slávenia božskej liturgie na dopoludňajšie hodiny mohli začať veľkopiatkovú vigíliu skoro večer a dokončiť ju pred polnocou. A ľud zareagoval kladne.

Posvätenie antimenzionu

Keďže veľkoštvrtková liturgia sa slávi na pamiatku ustanovenia Najsvätejšej Eucharistie, ktorú možno uskutočňovať len na náležite posvätenom oltári, bolo logické, že aj posvätenie antimenzionu (gr. antimension – namiesto oltára) biskupom sa koná na liturgii Veľkého štvrtka.

Antimenzion (ekvivalent k prenosnému oltáru v latinskom obrade) je štvorcový kus ľanového alebo, od nedávnej doby, hodvábneho plátna, na ktorom je zobrazené sňatie Kristovho tela z kríža, so štyrmi evanjelistami v rohoch. Malé vrecko s relikviami mučeníka je prišité na rubovú stranu plátna, ktoré biskup posvätí a potvrdí svojím podpisom.

V prvých storočiach sa svätá liturgia slávila obvykle na oltároch postavených nad hrobmi mučeníkov, ktorí obetovaním svojho vlastného života vydali živé svedectvo Kristovmu evanjeliu. Túto prax podnecovalo Sväté písmo, ktoré opisuje nebeský oltár: „Videl som pod oltárom duše zabitých pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré vydali“ (Zj 6, 9).

Na miestach, kde neboli hroby mučeníkov, miestny biskup v čase posviacky novopostaveného chrámu zvyčajne vložil do oltára kúsok z mučeníkových relikvií. S konečnou platnosťou v roku 787 Druhý nicejský koncil uzákonil: „Ak nejaký chrám bol posvätený bez relikvií mučeníkov, nariaďujeme, aby sa tam za zvyčajných modlitieb uložili sväté relikvie“ (7. kánon).

Inzercia

V dôsledku uvedeného dekrétu sa v byzantskej cirkvi rozšírilo používanie posväteného antimenzionu, hoci pôvodne bol zamýšľaný na používanie na oltároch, ktoré neposvätil biskup. Od 17. storočia sa antimenziony používajú v chrámoch byzantského obradu na každom oltári, bez ohľadu na to, či bol alebo nebol posvätený biskupom.

Obrad posvätenia antimenzionu je takmer rovnaký ako obrad posvätenia oltára. V skutočnosti sa antimenzion v modlitbách posvätenia označuje ako „svätý oltár“, pretože obsahuje sväté relikvie a po posvätení biskupom možno na ňom sláviť svätú liturgiu. Na posvätenie antimenziona, tak ako na posvätenie oltára, biskup používa svätú krizmu (myro).

Sväté myro

Svätú krizmu (myro) používa biskup pri posväcovaní chrámov, oltárov a antimenzionov. Svätú krizmu (myro) používajú aj kňazi pri vysluhovaní svätého birmovania, ktoré sa preto v byzantsko-slovanskom obrade nazýva sväté myropomazanie.

Prvé pokyny o zložkách a príprave krizmy, označovanej ako posvätný olej na pomazávanie, dal samotný Boh Mojžišovi (Ex 30, 22 – 30). Dodnes je krizma v základe zložená zo zmesi olivového oleja a balzamu, do ktorej sa v práškovej forme primiešavajú rôzne voňavé koreniny a korienky. Po pridaní bieleho vína sa celá zmes starostlivo varí, pokým sa všetky ingrediencie hladko nezmiešajú. Počas varenia zmesi sa odriekajú určité modlitby.

Tento parfumovaný olej potom slávnostne posvätí biskup počas božskej liturgie vo Veľký štvrtok. Nádoba s náležite pripraveným olejom sa počas veľkého vchodu položí na oltár a po anafore ho posvätí biskup „svätým zvolávaním“.

Najstaršiu modlitbu na posvätenie krizmy, s názvom Sväté zvolávanie, máme zo 4. storočia (porov. Apoštolské konštitúcie, VII, 44). Najstarší rituál posvätenia krizmy možno nájsť v trebníku z 8. storočia, ktorý je všeobecne známy ako Barberiniho kódex.

Pôvodne sa posvätenie krizmy konalo počas veľkonočnej vigílie vo Veľkú sobotu, tesne pred slávnostným pokrstením katechumenov. Koncom 6. storočia sa svätenie krizmy presunulo na veľkoštvrtkovú liturgiu, aby sa odľahčili preplnené bohoslužby veľkonočnej vigílie.

Cirkevní Otcovia vždy považovali svätú krizmu za veľmi posvätnú vec, ktorá je naplnená prítomnosťou Svätého Ducha, ako vysvetľoval svätý Cyril Jeruzalemský († 386) novopokrsteným: „Po (biskupovom) zvolaní tento svätý olej už nie je jednoduchým alebo obyčajným olejom, ale je Kristovým darom milosti a jeho príchodom je schopný udeľovať Svätého Ducha“ (porov. Katechézy, XXI, 3).

Po Veľkej noci biskup rozosiela svätú krizmu (myro) do všetkých farností vo svojej jurisdikcii a kňazi ju potom používajú pri vysluhovaní svätého tajomstva myropomazania.

Umývanie nôh

Na Tajomnej večeri náš Pán umyl nohy svojim učeníkom a dal im praktickú lekciu o pokornej službe, ku ktorej boli povolaní, keď povedal: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13, 15). V ranej Cirkvi sa umývanie nôh ako akt kresťanskej lásky stalo bežnou praxou (1Tim 5, 10).

V nasledujúcich storočiach sa zvyk umývania nôh prestal praktizovať a kresťanské komunity od neho upustili. Napriek tomu prežil ako liturgický obrad a vykonával ho biskup alebo predstavený monastiera na konci božskej liturgie vo Veľký štvrtok.

Počas tohto symbolického obradu biskup, reprezentujúc nášho Pána Ježiša Krista, zopakuje celú udalosť, ako ju opísal evanjelista (Jn 13, 3 – 17), a umyje nohy dvanástim klerikom alebo služobníkom pri oltári, symbolizujúc svoju pripravenosť pokorne slúžiť ľudu. Symbolický význam celého obradu je krásne opísaný v záverečnej modlitbe, ktorú prednáša biskup:

„Pane, Bože náš, ty, ktorý si sa v súlade s veľkosťou svojho milosrdenstva zriekol seba pre nás, ty, ktorý si vzal na seba podobu sluhu, ty, ktorý v čase svojho spásonosného, životodarného a dobrovoľného utrpenia si chcel posedieť a pojesť so svojimi svätými učeníkmi a apoštolmi, a po tom, opásaný uterákom, si umyl nohy svojim apoštolom, dávajúc im príklad pokory a vzájomnej lásky, ty, ktorý si povedal: ‚To, čo som ja urobil vám, aj vy si robte navzájom‘: Teraz, Vládca, medzi svojimi nehodnými služobníkmi, očisti naše duše od každej poškvrny a nečistoty, aby, keď budeme očistení od prachu hriechu, ktorý je na nás prichytený, a vysušení uterákom vzájomnej lásky, sme ťa mohli chváliť po všetky dni svojho života a zaslúžiť si milosť pred tebou. Lebo ty si ten, ktorý požehnáva a posväcuje všetko, Kriste, Bože náš, a my ti vzdávame slávu spolu s tvojím večným Otcom a s tvojím presvätým a životodarným Duchom, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.“

Pôvodne publikované na internetovej stránke rusínskej Pittsburskej archieparchie. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.