Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
13. apríl 2022

Architekti neskorej moderny

Budovali modernú tvár Slovenska, verejnosť si na ňu ešte stále len zvyká

Diela generácie architektov, ktorá postupne odchádza, môžu byť súčasťou slovenskej národnej hrdosti. Najskôr však musia byť prijaté. 

Budovali modernú tvár Slovenska, verejnosť si na ňu ešte stále len zvyká

V popredí aula maxima Technickej univerzity vo Zvolene, v pozadí fasáda areálu školy. Foto: webumenia.sk

Zmenili tvár slovenských miest. Postavili monumentálne stavby, ktoré sa neskôr samy stali monumentmi svojej doby.

Mnohé ich diela sú nepochopené či nedocenené, ďalšie necitlivo zrekonštruované, iné schátrané a zanedbané. Niektoré sa však dočkali aj zápisu medzi národné kultúrne pamiatky, a tak majú nádej na dôstojný život.

Stavby v neopakovateľnom rozsahu má na svedomí generácia architektov, ktorú nedávno opustili dvaja jej významní predstavitelia. Najskôr to bol začiatkom februára Iľja Skoček, ktorý sa vraj pred smrťou už nestihol dozvedieť, že fasádu jeho Istropolisu začali demontovať. Len o pár týždňov neskôr odišla ďalšia osobnosť slovenskej architektúry, Ivan Matušík. 

Ide o generáciu prvých absolventov Fakulty architektúry na súčasnej Slovenskej technickej univerzite. Tvoriť začali približne v polovici 50. rokov a aktívni boli väčšinou do konca 80. rokov minulého storočia, niektorí aj dlhšie. Ich nástup znamenal pre Slovensko odklon od ornamentov socialistického realizmu späť k čistým tvarom a veľkorysým plochám.

Medzi viacerými významnými osobnosti dominujú mená Vladimír Dedeček, Ferdinand Milučký, Iľja Skoček, Ferdinand Konček, Ľubomír Titl, Ivan Matušík, Viktória Cvengrošová, Mária Mecková, Štefan Svetko či Štefan Ďurkovič.

Masa kamenného obkladu

Téma kameňa sa v stavbách neskorej moderny opakuje ako refrén, niekde po kúskoch vystupuje na fasádach, inde tvorí obrovské plochy, ktoré akoby budovu nepriedušne uzatvárali.

Obkladový kameň, konkrétne mramor darovaný Fidelom Castrom, sa stal veľkou témou aj pri búraní Istropolisu. Kameň, ktorý v platniach pokrýval celé steny, bol rovnako ako celá stavba vnímaný rozporuplne. Napokon sa jeho odstraňovanie stalo prvým krokom k búraniu celej stavby.

Istropolis od autorskej trojice Iľja Skoček, Ferdinand Konček a Ľubomír Titl sa aktuálne mení na ruinu. Hoci rozhodnutie o jeho búraní vyvolalo odpor časti odbornej aj širokej verejnosti, osud budovy sa už nedal zvrátiť. Z tejto tvorivej trojice žije len Ferdinand Konček. Ľubomír Titl zomrel v roku 2018, Iľja Skoček starší začiatkom tohtoročného februára.

Budova Istropolisu v čase svojho dokončenia. Foto: webumenia.sk

Príbeh Istropolisu veľa hovorí o vzťahu spoločnosti k modernej architektúre. Na stavby, ktoré vznikli v druhej polovici 20. storočia, u nás doteraz nevznikol jednoznačný názor. Stále nanovo si pri nich kladieme otázku, či zachovať, alebo zbúrať.

Profesorka a teoretička architektúry Henrieta Moravčíková v tejto súvislosti už dávnejšie podotkla, že podobných stavieb je mnoho po celom Slovensku, a hoci dodnes polarizujú spoločnosť, sú pre našu kultúrnu pamäť dôležité.

Od polovice päťdesiatych rokov až do konca osemdesiatych rokov 20. storočia sa na Slovensku veľa investovalo do výstavby verejných inštitúcií. Vznikali nové galérie, divadlá, múzeá, archívy, školy, domy kultúry. Výnimočné je, že všetky diela navrhovali slovenskí architekti, čo môže pomôcť pri budovaní „moderného“ slovenského národného povedomia.

Radikálny zásah do prostredia

„Ak sa pokúsim zhodnotiť, čo nám zanechala táto generácia architektov, je to najmä konceptuálnosť ich diel, jednoznačnosť a možno práve pre dobu ich vzniku nekompromisnosť. Pravdepodobne aj zato boli mnohokrát kritizovaní, že ich diela vstupovali do prostredia veľkoryso a možno v niektorých hodnoteniach až radikálne,“ spomína na svojich o generáciu starších kolegov architekt Ľubomír Závodný.

Silný zásah do existujúcich štruktúr miest považuje za charakteristický pre túto generáciu a dodáva, že toto je zároveň niečo, za čo ich obdivovala domáca aj zahraničná kritika.

Komplex na Kamennom námestí úplne zmenil ráz tejto lokality a vznikol na troskách bývalého predmestia Bratislavy. Foto: webumenia.sk

Aj on pozoruje trend neprimeraných intervencií do týchto diel. „Mnohí ich autori, ktorí už nežijú, bojovali za ich zachovanie v architektonickej podobe a kvalite tak, ako boli naprojektované a zhotovené v minulosti.“

Jedným z takýchto autorov bol Ivan Matušík. Počas svojej kariéry tvoril najmä obchodné stavby, pre jeho tvorbu bola typická geometrická elegancia aj formálna strohosť. Jeho asi najvýraznejším podpisom na tvári Bratislavy sa stala výstavba na Kamennom námestí, kde dodnes stojí jeho Hotel Kyjev a obchodný dom Prior.

Nepokojný život Kamenného námestia

Najväčší komplex, aký sa po vojne postavil v centre Bratislavy, bol v tom čase prvým plnosortimentovým obchodným domom na Slovensku, výnimočný bol aj prvým použitím eskalátorov.

Zároveň ak hovoríme o radikálnom zásahu do prostredia, Hotel Kyjev s Priorom sú toho jasným príkladom. Ich výstavbe museli ustúpiť historické domy a trh na vtedajšom predmestí Bratislavy.

Búracími prácami a následnou výstavbou sa táto lokalita úplne zmenila, jej dnešná podoba nemá nič spoločné s tým, ako vyzerala v minulosti. Ostal jej len názov – Kamenné námestie, ktorý korešponduje aj s Matušíkovými stavbami obloženými spišským travertínom.

Niekoľko desaťročí po otvorení komplexu sa jeho autor musel prizerať zápasu o jeho zachovanie. Hotel v roku 2004 zmenil majiteľa, ktorý neskôr plánoval jeho asanáciu. K tej síce nedošlo, ale budova od roku 2011 nie je v prevádzke a prakticky chátra.

Majiteľa viackrát zmenil aj obchodný dom, snahy o prestavbu komplexu stroskotávali na protestoch časti verejnosti a snahách o vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku.

V roku 2013 konštatoval vedúci Odboru štátneho informačného systému Pamiatkového úradu SR Peter Škulavík, že hotel s obchodným domom nespĺňajú základné kritériá na vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku.

„V prípade stavieb z obdobia moderny je posudzovanie pamiatkových hodnôt o čosi ťažšie, keďže ešte neprešlo obdobie zabezpečujúce nestranný odstup zúčastnených,“ hovorí dnes Radomír Sabol, odborný radca na spomínanom odbore Pamiatkového úradu, a dodáva, že proces posudzovania je pri tomto type stavieb rovnaký ako pri iných objektoch.

Inzercia

Celá fasáda obchodného domu Prior bola pokrytá spišským travertínom a budova ostro kontrastovala s historickými fasádami na druhej strane Špitálskej ulice. Foto: webumenia.sk

Pamiatkový úrad aktuálne posudzuje komplex na Kamennom námestí a zároveň pripomína, že sa nachádza na pamiatkovo chránenom území. To môže hrať v prospech jeho zapísania na zoznam národných kultúrnych pamiatok a zabezpečiť mu do budúcna ochranu, ktorú si ako jedno z vrcholných diel slovenskej neskorej moderny zaslúži.

Matušík bol počas svojho života aj svedkom zásahu do jedného zo svojich raných diel. Jeho obchodný dom Slimák na Hostinskej ulici v Bratislave bol rekonštrukciou v roku 1996 prakticky znehodnotený.

Pozoroval tiež, ako mizol život z jeho Novej tržnice na Trnavskom mýte, ktorá síce do dnešných dní slúži svojmu účelu, ale skutočný život sa jej vdýchnuť nedarí.

„Možno je to i dôsledok vzťahu verejnosti k týmto dielam, ale najmä vlažnosti a nezáujmu, nepochopenia. Odborná verejnosť, teda architekti, protestujú, zdôvodňujú a píšu petície, no nepomáha to a sila peňazí a developerských záujmov vyhráva nad týmito dielami,“ myslí si architekt Závodný.

Ivan Matušík tvoril ešte aj vo vysokom veku, jeho posledná realizácia vznikla v roku 2008 a po nej sa už tvorivo odmlčal. Umrel vo februári tohto roku vo veku 91 rokov.

O výnimočnosti svojich autorov svedčia ich diela

Rovesníkmi so spomínanými pánmi boli aj velikáni Vladimír Dedeček a Ferdinand Milučký. Obaja sa narodili v roku 1929 a vo vysokom veku umreli tiež v priebehu jedného roka, najskôr Milučký v júli 2019, potom Dedeček v apríli 2020.

V druhej polovici dvadsiateho storočia tak tvorili všetci súčasne a zároveň každý svojím vlastným spôsobom.

Milučký priniesol do slovenskej architektúry prenikavý hlas severskej moderny. „Vo svojej tvorivej dráhe prešiel od miesovskej strohosti bratislavského krematória postupne ku skulpturálnejšiemu expresívnemu vyjadreniu, ako to možno vidieť napríklad na piešťanskom Dome umenia,“ spomína jeho najzásadnejšie diela Register modernej architektúry.

Slovenský národný archív sa dodnes impozantne vypína nad Drotárskou cestou v Bratislave. Jeho výzor zvonku hovorí o tom, čo sa ukrýva vnútri – stavba pripomína registračné skrine, ktorých je archív plný. Foto: webumenia.sk

Obe stavby sú dnes národnými kultúrnymi pamiatkami. Kým krematórium získalo túto ochranu už v roku 2003, Dom umenia v Piešťanoch na zoznam Pamiatkového úradu pribudol len pred necelými dvomi mesiacmi.

Dedeček prichádzal s veľkými projektmi, ktoré boli špecifické aj svojím technickým spracovaním. Jeho diela vytŕčajú a zaujmú, často presahujú obvyklú mierku.

Dobrými príkladmi sú Slovenský národný archív, areál Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, premostenie Slovenskej národnej galérie či Technická univerzita vo Zvolene, internáty v Mlynskej doline či bratislavská Incheba.

Najviac Dedečkových stavieb je v Bratislave, ktorá bola v druhej polovici 20. storočia rýchlo sa rozvíjajúcou metropolou.

Pozoruhodným prípadom je premostenie Slovenskej národnej galérie, ktoré sa realizovalo v 70. rokoch, a už pri kolaudácii vyšli najavo mnohé chyby. Plány sa pri stavbe plnili a termíny prekonávali aj za cenu nekvalitného spracovania.

Tvary a realizácia Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre nápadne pripomínajú tvorbu slávneho brazílskeho architekta Oscara Niemayera. Foto: webumenia.sk

V roku 2001 prístavbu pre zlý technický stav zatvorili. Uvažovalo sa aj o jej úplnom zbúraní, napokon sa v roku 2016 po viacerých prieťahoch a zdržaniach spustila jej rekonštrukcia. Hotová mala byť pôvodne v roku 2018, čo sa opäť natiahlo a galéria aktuálne avizuje jej dokončenie na tento rok.

Zrekonštruované priestory chce verejnosti sprístupniť, hneď ako budú skolaudované, „bez ohľadu na sťahovanie a stav dokončenosti interiéru“, vyjadrila sa už dávnejšie riaditeľka SNG Alexandra Kusá.

Rekonštrukcia sa realizuje pod vedením architektonickej dvojice Pavol Paňák a Martin Kusý. Obaja mali blízky vzťah s Vladimírom Dedečkom, ktorý vyústil až do toho, že týmto mladším architektom zanechal autorské práva na svoje diela. Kontinuita tvorby velikána sa tak citlivo posunula ďalšej generácii.

Jedinečných osobností slovenskej neskorej moderny a ich stavieb je mnoho, ich hodnotu si spoločnosť uvedomuje len postupne.

Je však jednoznačné, že vizionárskou prácou a monumentálnym prístupom k svojej práci architekti tejto generácie voviedli Slovensko do modernej doby a postavili aj nadčasové stavby, ktoré môžu zaujať významné miesto v slovenskej kultúrnej pamäti.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.