Deťom chýbajú pevné body

Deťom chýbajú pevné body

Hrozí, že nám vyrastie generácia kultúrnych egoistov, hovorí v rozhovore pre Postoj taliansky pedagóg Giuseppe Milan, ktorého myšlienky ovplyvnili podobu našej etickej výchovy.

Hovorí, že pedagogika zažíva obdobie dezorientácie, keď sa zrútili staré pojmy a nové sa neosvedčili. Dnešná generácia detí je podľa neho poznačená naším výchovným tápaním, keď nevieme, ako viesť deti k rešpektovaniu pravidiel a často ich zahŕňame vlastnými ambíciami a množstvom aktivít, ktoré ani nepotrebujú. Taliansky profesor interkulturálnej a sociálnej pedagogiky Giuseppe Milan z Univerzity v Padove prišiel na Slovensko na pozvanie Trnavskej univerzity. Pri tejto príležitosti poskytol denníku Postoj tento rozhovor.

Dnes panuje veľký chaos v otázke, ako vychovávať deti. V učebniciach či médiách sa hlása mnoho teórií. Existuje ešte vôbec nejaká mainstreamová pedagogika alebo naša predstava o výchove detí sa už úplne rozbila?

Realita sveta pedagogiky je oveľa zložitejšia než predtým, zároveň sa aj viac skúma a investuje sa do nej veľa energie. To je samo osebe pozitívne. Ale pred niekoľkými desaťročiami boli pedagogické línie oveľa jednoduchšie a veľmi jasné.

V čom?

Výchova bola v prvom rade na pleciach rodiny a škola to akceptovala. Tá sa snažila suplovať výchovu len pri veľmi problematických rodinách. V poslednom období však máme obrovské množstvo edukatívnych prístupov. Problém je v tom, že nie všetky z nich sú výchovné. Naopak, mnohé majú skôr antivýchovný efekt.

Ktoré napríklad?

Spomeňme len vplyv masmédií vo výchove. Médiá dosť skomplikovali vývoj detí, tie však potrebujú nájsť svoju identitu, istotu. A práve táto istota vychádzala kedysi z tej jednoduchosti a jasnosti určitých výchovných procesov. Aj preto, lebo boli orientované autoritársky, teda riadením zvrchu.

Tento systém síce dával istotu, mohol však spôsobiť tiež závislosť či dokonca pasivitu. Dnes sme zase prešli do opačného extrému, pedagogika zažíva veľkú dezorientáciu a vychovávatelia nevedia, ako a čo správne robiť.

Pedagogika je teda dnes v kríze?

Áno. Pedagogika má ukazovať, ktoré hodnoty sú dôležité a ktoré nie, aby nedošlo ku kalamite. Pokiaľ však hodnoty v rámci určitej kultúry vybledli a chýbajú, je logické, že aj pedagogika je v kríze, pretože nemá fundamentálne nástroje. No a keďže dnes zažívame všeobecnú krízu hodnôt, vplýva to aj na pedagogiku.

Preto je jednou z jej úloh vyzdvihovať hodnoty a cieľ, ku ktorému chceme dieťa priviesť, ako ho formovať k ľudskosti. Máme teda pred sebou mimoriadne urgentnú debatu.

Formovanie osoby už nie je cieľom výchovy?

Dnes vidíme didaktické tendencie, ktoré priveľmi zdôrazňujú kvantitu vedomostí, lebo to sú najľahšie merateľné materiálne hodnoty. Podľa mňa je však vyváženejšia pedagogika, pre ktorú sú síce dôležité aj vedomosti, ale ktorá vníma predovšetkým citovosť, sociálnosť, vzťahy, vnútorné šťastie. Teda vidí dieťa integrálne, hoci merateľnosť takéhoto typu výchovy nie je až taká viditeľná.

Mnohé výskumy potvrdzujú, že vychovávať k socialite, k tomu dynamickému „my“, prispieva aj k schopnosti učiť sa. Je to síce dokázateľné až po dlhšom pozorovaní, ale deti, ktoré sú vedené k láske voči druhej osobe a ku vzťahom, dostávajú neskôr energiu aj autonómiu identity, ktorá im v konečnom dôsledku uľahčuje i získavanie vedomostí.

Dnes sa učitelia i rodičia často sťažujú, že dnešné deti sú zle vychované. Sú to len reči alebo už viditeľné dôsledky dezorientovanej pedagogiky?

Určite je v tom aj nostalgia dospelých generácií, ktoré vždy budú vidieť nové generácie ako viac problematické. Lenže je pravda, že mnohé deti sú dnes nezvládnuteľné, čo vidíme na školách.

Je to dôsledok rôznych výchovných prúdov, ktoré spôsobili chaos v našich predstávach o výchovnom ideáli?

Kedysi autoritársky systém napríklad vyžadoval pravidlá, ako udržiavať ticho, a tak sa omnoho ľahšie dodržiavala školská aj edukatívna disciplína. Ako som už naznačil, bolo to síce prakticky jednoduchšie, ale malo to aj nevýhody ako sklon k pasivite, pretože deti boli riadené strachom a ich kreativita bola potlačovaná.

Dnešné deti však trpia vnútornou dezorientáciou, lebo im chýbajú solídne hodnoty a vzťahy z rodín. Táto neistota a vnútorná zraniteľnosť sa v škole prejavujú ako vonkajší nepokoj, ako neschopnosť dodržiavať pravidlá, neschopnosť autokontroly.

Pravidlá už nie sú nastoľované autoritou ako kedysi, sú demokratickejšie, flexibilnejšie, ale deti sú oveľa krehkejšie, keďže im chýbajú pevné body. Dieťa je dnes bombardované zo všetkých strán rôznymi výchovnými vplyvmi. Je vlastne paralyzované.

Neprehnali sme to s demokraciou vo výchove?

Prehnali sme to s jej formou. Autentická demokracia sa totiž riadi pravidlami. Demokracia rešpektuje sociálnosť a dáva pravidlá, ktoré nám uľahčujú spolunažívanie. Ak teda chýbajú pravidlá, riskujeme, že upadneme do anarchie v správaní, kde si indivíduum robí, čo chce.

Niektorí pedagógovia v Nemecku dnes napríklad zdôrazňujú, že by sme mali nanovo objaviť pojem disciplíny.

Prešli sme od autoritárstva k permisivizmu, k akejsi bezbrehej voľnosti. Oba prístupy vytvárajú nesprávny vzťah. Deti majú predsa do určitého veku potrebu autority. Samozrejme, autority, ktorá nie je autoritárstvom.

Čo je to teda autorita?

Autorita je aktívna prítomnosť – som tu pre teba a pomôžem ti aj s pomocou pravidiel správať sa tak, aby si vedel žiť spolu s druhými, a nie sám.

Znamená to povedať aj: teraz musíš poslúchať?

Samozrejme, aj toto „musíš poslúchať“ je potrebné. Jednoducho deti do určitého veku potrebujú aj „to musíš“. Lebo keď chýba musíš, deti sa pohybujú v neporiadku, až sa seba opýtajú – pokiaľ až môžem zájsť vo svojom správaní? Komunikačný chaos dieťaťa je len odpoveďou na potrebu pravidiel zo strany dospelého.

Postupne však nestačí „musíš“, niekedy v predpubertálnom období či v puberte už nastupuje výchovná fáza „podľa mňa by si mal“. Teda je to prechod od externého pravidla, keď dieťa vedieme zvonka, k jeho autonómnosti, aby dievča či chlapec už prijímali pravidlá za svoje. Je to však dlhý proces.

Ak však máte voči deťom takéto rozhodné, nie však autoritatívne správanie, a idete aj dobrým príkladom, deti sa jednoduchšie naučia dobre správať. Potrebujú však koherentný dospelý model.

Hovoríte, že to má byť rozhodné, ale nie autoritatívne vedenie. Môžete to bližšie vysvetliť?

Ak majú deti dospelého, ktorý im povie „ok, bol si dobrý“, vie pochváliť aj slovom či vzťahom, pomaly si dieťa vytvorí sebaúctu, lebo vidí, že je schopné spolunažívať s ostatnými. Pri výskumoch sa zistilo, že dieťa, ktoré nevie fungovať s ostatnými, má v konečnom dôsledku nízku sebaúctu. A v tomto vidím úlohu a výzvu výchovy pre dnešok. Prejsť od autoritarizmu, ale zároveň neskĺznuť do bezbrehosti, ktorá je síce jednoduchá, ale nezodpovedná. Treba hľadať, čo je to pravá zodpovednosť.

Čo tým myslíte?

Vedieť povedať dieťaťu jasné „áno, súhlasím“ alebo „nie, nesúhlasím“. Toto je ten výchovný boj, ktorý však buduje, a nie ničí. A neskôr v tom nájdu deti zadosťučinenie, raz si totiž povedia – našťastie som mal vtedy rodiča alebo vychovávateľa, ktorý mi pomohol so správnou autoritou osvojiť si pravidlá. A potom sú mladí, ktorí si v dospelosti povedia – nemal som štastie, lebo som nenarazil na výchovu, ktorá by ma naučila pravidlám.

Ako však z tohto súčasného pedagogického chaosu prejsť k rovnováhe?

Dôležitá je formácia učiteľov, vychovávateľov, rodičov. Treba zvládnuť formovanie vychovávateľov, ktorí sú schopní prevziať zodpovednosť. Vychovávateľ musí byť dobre pripravený, mať vzťahovú schopnosť, vyváženosť, rozlišovať áno a nie, dávať dôveru a nádej, mať autoritu a zároveň byť schopný erudovane podávať obsah. Pretože aj to je veľmi podstatné.

Slabosť niektorých škôl je aj v tom, že im chýbajú ľudia, ktorí by boli schopní odovzdávať vedomosti, teda často nie sú metodologicky zdatní. Musí to ísť ruka v ruke, odovzdávanie vedomostí a výchova, to všetko je súčasťou medziľudských vzťahov. Vychovávateľ dnes musí byť komplexný.

Ale to platí aj o rodičoch. Doma je napríklad oveľa jednoduchšie zveriť deti televízii, počítačovým hrám, internetu, krúžkom, ale to je veľmi krehké. Aj v rodine musíme hľadať vyváženosť, ako odovzdávať vedomosti, a zároveň nestratiť zo zreteľa výchovu k sociálnosti.

Aká je situácia s výchovou v Taliansku?

V Taliansku práve zažívame túto diskusiu. V oblasti vedomostí sme na tom celkom dobre, a hoci sa hovorí o kríze, ja si myslím, že máme stále mnoho kvality.

Problém je však v tom, že deti už pomaly nemajú voľný čas – sú ovešané množstvom materiálov, chodia do školy pomaly až s kuframi kníh, majú na výber kopec aktivít v poobedňajších hodinách, je predsa potrebné študovať angličtinu, byť dobrý v tenise, v tanci a tak ďalej. No mne sa zdá, že u nás v Taliansku už prevládol pocit, že mať rád svoje dieťa znamená umožniť mu všetky takéto aktivity.

Kopia sa síce možnosti, lenže sa aj prehlbuje výchovná kríza. Dospelí majú totiž v podstate menej zodpovednosti za osobu dieťata, lebo ju presúvajú na všetky možné aktivity, ktoré deťom dávajú. Len zabúdajú, že dieťa toto všetko ani nepotrebuje.

V skutočnosti totiž potrebuje konkrétnu lásku, túži byť sprevádzané autoritou. V tomto spočíva naša pedagogická kríza, treba nanovo obnoviť formáciu autoritou zo strany učiteľov i rodičov.

V Taliansku sa už konkrétne zamýšľate, ako vyjsť z tejto krízy a začať nanovo?

Žiaľ, ani veľmi nie. Začína sa u nás nová reforma, volá sa Dobrá škola, ktorú pripravila vláda. Vidím v nej síce veľa pozitívnych aspektov, ale má ešte viac nedostatkov. Na môj vkus je tam stále priveľký dôraz na angličtinu, internet, zručnosti. A chýba tam myšlienka žiaka ako osoby, čo je filozofický či pedagogický pojem, ktorý zdôrazňuje ľudskú dôstojnosť.

Stále prevláda obraz žiaka ako nejakého zhluku aktivít. Pozitívna je aspoň snaha verejne diskutovať o výchovnom procese. Ja stále tvrdím, že kým sa nedajú nemalé zdroje na formáciu učiteľov a vychovávateľov, je tu riziko, že akákoľvek reforma ostane len na papieri.

To, že sú dnes deti preťažené ambíciami rodičov, súvisí podľa vás aj s kultúrou jedináčikov?

To je naozaj veľký problém, pretože v rodinách s jedným dieťaťom vládne hyperochranárstvo. A v tom sa zrkadlí aj snaha umožniť mu čo najviac dobrých vecí. Pedagogickú múdrosť však dávame práve vtedy, keď dieťa zasadíme do materiálne chudobnejšieho prostredia, pretože vieme, že kreativita a fantázia detí sa veľakrát rodí z nuly. Deti tak musia zobudiť svoj vnútorný svet.

Tento vnútorný svet v detstve sa rozvíja tým viac, čím častejšie deti zažívajú bratské vzťahy, či už so súrodencami alebo kamarátmi. Osamotené dieťa, ktoré zažíva pretlak dospelej pozornosti, ostáva dlho malé a závislé.

Zatiaľ čo ono potrebuje byť aj ponechané samo, aby mohlo zažiť vzťahy so svojimi vrstovníkmi.

Máme si dať my rodičia od detí odstup?

Deti potrebujú žiť svoju socialitu, ktorá je iná ako svet nás dospelých. Toto mnohí rodičia nechápu. Sú príliš angažovaní v sledovaní dieťaťa zo svojho pohľadu a dávajú málo priestoru priateľstvám, jednoduchým hrám.

Dieťa sa nerealizuje množstvom kúpených hračiek. Práve naopak, chudobnejšie prostredie plné vzťahov je oveľa podnetnejšie na fantáziu. V mestách vidíme trend, že sa rodiny zatvárajú vo svojich bytoch kvôli strachu, pohodlnosti, práci. A deti tak žijú ako v kapsule, v úzkom svete rodiny, a tak sa hyperochranárstvo ešte posilňuje.

Rastie nám generácia egoistov?

Niektorí si myslia, že výchova je práve v tejto izolovanosti, solitárnosti. To je potom nebezpečné v interkultúrnych vzťahoch. Strach z druhých je znakom tohto správania. A to je zneužiteľné napríklad v politike. Zavrieť sa na svojom ostrove, to je nebezpečenstvo mnohých rodín, škôl, spoločenstiev. Takže áno, to všetko môže viesť ku kultúrnemu egoizmu.

Na Slovensku pred 25 rokmi vznikla myšlienka etickej výchovy na školách. Práve niektoré vaše tézy boli vtedy inšpiráciou tejto výchovy. Ako hodnotíte tento slovenský pokus?

Tento pokus spred 25 rokov, keď ste si povedali, že dáte do popredia práve etickú výchovu na školách ako základ všeobecného vzdelania, hodnotím ako niečo mimoriadne. Etika bola myslená nie ako niečo na vedľajšej koľaji, ale bol to spôsob, ako vniesť etiku a tým aj hodnoty do všetkých disciplín. Išlo o snahu vychádzať z podstatných hodnôt, zvýrazňovať ich.

Moja kniha sa v podstate len náhodou stala pomocou pre tento váš slovenský projekt. Veľkú rolu zohrala osobnosť Ladislava Lencza, ktorý mal ideu, že národ sa znovuobnoví, keď dá dôležitosť etickej dimenzii v každodennosti. A dnes, keď deti čelia bombardovaniu najrôznejšími prístupmi, sa tento základ ukazuje ako prepotrebný pre osobu aj pre kolektív.

Prial by som vám, aby ste na Slovensku znovuobjavili túto líniu v štúdiu a výskume pedagogiky, ako to dnes robia vaši pedagógovia na Trnavskej univerzite.

 

Foto – Profimedia.sk

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo