Tak rod môj pracoval, tvár sa mu brázdila,
kolená lámali, k zemi sa hrbil, malý –
lež jeho korene miazgou sa napájali,
a keď mu sudba zlá o hlavu praštila
útrapy otroctva a keď ho vraždila
noc čiernych stáletí (kým jeho strážci spali),
v potomstvách v chudobe keď zmierali mu králi
a smrť ich lebkami cestu si dláždila:
V prácu sa zaboril a modlitbu si spieval,
zato, že videl vždy, jak nový deň sa brieždi,
že Kriváň zostal stáť, keď svety boril prieval,
vo výškach nebeských že jagali sa hviezdy
a Pán že úrodou požehnal prácu mu
a hlavu otvoriac prilieval rozumu.
Mal som poruke dvojzväzkový výber z básnickej tvorby Valentína Beniaka (1894 – 1973; Poézia I, II; Slovenský Tatran, Bratislava 2000, zostavil Stanislav Šmatlák), v ktorom som hľadal vhodnú báseň pre našu rubriku. Nebolo to jednoduché – buď ma často obmedzoval nejaký „kontext“, alebo dĺžka textu. Napokon som sa zastavil pri tomto sonete, ktorý pochádza zo zbierky Druhá Vigília (1942). Vlasť, domov a národ boli pre Beniaka vždy veľkými témami. Zmocňoval sa ich prirodzene, úprimne a presvedčivo. Vyznával hodnoty, pre ktoré vedel aj trpieť a znášať spoločenské i ľudské poníženie.