Rómsky problém bujnie a prebúdza ľudí z pasivity. Pre slovenskú spoločnosť by mohol byť dostatočným impulzom na rozhýbanie stojatých vôd. Keď si dôležití ľudia včas uvedomia potenciálnu silu tohto impulzu, môžu naštartovať proces, ktorý sa skončí pri sebavedomej spoločnosti schopnej vlastnými silami zvládať veľké výzvy.

Z tohto pohľadu ho môžeme dokonca vítať. Slovensko sa po takmer štvrťstoročí novodobej samostatnej existencie stále nedokáže v strede Európy uhniezdiť ako seberovný sused zabehnutých štátov. Teraz je postavené pred ťažkú úlohu, môže ju zvládnuť a svoju situáciu zmeniť. Ba sa môže stať príkladom hodným nasledovania pre ďalšie európske štáty zápasiace s podobným problémom. Keď sa nám podarí pohnúť sa vpred, môžeme sa zbaviť ďalšej nočnej mory, ktorá máta vymierajúcu Európu.

Populačné prírastky sú vo väčšine štátov prinízke na to, aby zabezpečili reprodukciu obyvateľstva. Sprievodnými znakmi sú starnutie populácie, nedostatok ľudí v produktívnom veku, nebývalý nápor na sociálne a zdravotné systémy, nutnosť otvárať hranice imigrantom a čo najbezkonfliktnejšie ich začleňovať do spoločnosti. Slovensko nie je ďaleko od tejto situácie, nad vodou ho drží azda len vyššia pôrodnosť v rómskych komunitách, ktorá však zďaleka nevyvoláva optimizmus.

Populačná krivka do budúcnosti je jednoznačná, v produktívnom veku nám v nasledujúcich desaťročiach pribudnú najviac práve Rómovia. Buď túto šancu využijeme a dokážeme ich zapojiť do spoločnosti ako našich vlastných vnútorných gastarbeitrov, alebo sa budeme musieť intenzívne poobzerať po zahraničí a presadzovať nejakú zmysluplnú imigračnú politiku.

Ak sa zdarne zhostíme prvej možnosti, súbežne s tým budeme úspešne riešiť rómsku otázku. Keď sa nám to nepodarí, budeme musieť pozývať na Slovensko čoraz viac cudzincov, prácne ich zapájať do spoločnosti a zároveň sa starať o rastúcu masu nezamestnaných Rómov. Netreba žiadne špeciálne štúdie a hlboké analýzy, aby sme si uvedomili túto jednoduchú súvislosť. Buď Rómov pragmaticky podchytíme, zapojíme ich do spoločnosti ako plnohodnotných a hrozivý demografický vývoj pochopíme ako príležitosť, alebo budeme znášať dôsledky existencie rastúcej masy odkázaných a nespokojných občanov zaťažujúcich sociálny aj zdravotný systém, pričom na neobsadené miesta budeme musieť dovážať pracovníkov zvonku.

Z problému príležitosť

Ako vidíme, rómska otázka sa môže z problému zmeniť na príležitosť. Stačí tak málo, dostať Rómov do spoločnosti ako rovnocenných a plnohodnotných. Sčasti sa to už svojským spôsobom podarilo. Prieskumy ukazujú, že zhruba polovica všetkých Rómov žije rozptýlená medzi majoritným obyvateľstvom, a dá sa povedať, že do veľkej miery prijala jeho kultúru a tým sa vlastne asimilovala.

Z pohľadu zvýšeného záujmu je dôležitá tá tretina Rómov, čo býva v odlúčených osadách alebo v skupinách na okrajoch slovenských miest a dedín, sčasti aj zostávajúci zvyšok Rómov žijúcich v uzavretých komunitách vnútri obcí. V týchto enklávach sa nezamestnanosť práceschopných blíži k 100 % a rovnaká je potom odkázanosť na sociálnu pomoc štátu. Celkové čísla za rómsku populáciu ukazujú, že potenciál na ich angažovanie v práci je mimoriadne vysoký.

Ak by sa podarilo zapojiť všetkých do zamestnania, nielenže by sa skvalitnil ich osobný život, ale ročný nárast hrubého domáceho produktu by sa zvýšil zhruba o 4 %. Ide o mechanické prepočty a treba ich brať s rezervou, no predsa dokumentujú, že v driemajúcich Rómoch je ukrytý potenciál nového rastu bohatstva štátu, o ktorom tak radi hovoria svojim voličom vrcholoví politici.

Krížová cesta v trebišovskej rómskej osade na Veľký piatok v roku 2013. (Foto – TASR/Roman Hanc)

Ako sme spomenuli, veľká časť Rómov je rozptýlená medzi ostatnými obyvateľmi. Z toho by sa mohlo zdať, že dobrovoľné asimilovanie je na prirodzenom postupe a ponechanie na samovývoj je tiež riešením. Nie je. Čísla ukazujú, že počet Rómov v osadách, teda v najzaostalejších osídleniach s rozvracajúcou sa kultúrou aj morálkou a s úplnou odkázanosťou na pomoc štátu rastie. Jedna zo základných príčin tkvie vo vyššej pôrodnosti ako v iných osídleniach, druhá v prírastkoch prisťahovalcov, teda tých, čo stratili prácu a bývanie medzi majoritnou populáciou a uchýlili sa do týchto enkláv.

Poukazuje to tiež na ďalšiu nepríjemnú tendenciu – spoločnosť už sčasti asimilovaných Rómov spomedzi seba vytláča. Cielený prístup si preto nevyžadujú len súčasní odkázaní Rómovia, ale čiastočne aj tí, čo žijú rozptýlení. Nepotrebujú špeciálne programy v školstve či bývaní, ako ich prezentujú mnohé štúdie a koncepcie, stačí im rovnocenné zaobchádzanie zo strany majoritnej populácie.

Udržiavanie zreteľného odstupu majoritnej populácie predstavuje asi najväčší problém a rovnako postihuje všetkých Rómov. Biely rasizmus je v slovenskej spoločnosti natoľko zakorenený, že sa prejavuje vo všetkých oblastiach vrátane tých, kde sa prieči poslaniu jeho reprezentantov. Málo nás udiví, ak v rasistických postojoch uviaznu obyvatelia dedín, ktorí trpia zločinnosťou Rómov z neďalekých osád, ale zarazí nás, ak rasisticky vystupujú kňazi v kresťanských cirkvách, ktorí veria, že každý človek je stvorený na Boží obraz.

Ak by sa podarilo zapojiť všetkých do zamestnania, nielenže by sa skvalitnil ich osobný život, ale ročný nárast hrubého domáceho produktu by sa zvýšil zhruba o 4 %. Zdieľať

Je nereálne očakávať, že väčšinové obyvateľstvo prestane na Rómov hľadieť ako na odlišný druh ľudí. Napokon by to bolo neprirodzené, pretože ľudia sa medzi sebou líšia, od nepamäti sa združujú do samostatných celkov a vymedzujú voči ostatným. Takéto prirodzené vrstvenie nemožno považovať za rasizmus. Dá sa vnímať ako prejav pestrosti života na Zemi a príležitosť pre jednotlivcov a zároveň spoločenských tvorov, aby sa realizovali vnútri adresných komunít.

S kolektívnou inakosťou sa však musí spájať rešpekt k iným skupinám, a práve jeho dosiahnutie by sa malo stať cieľom snáh podporovateľov posilňovania rómskej etnicity. S opodstatneným chápaním odlišnosti zbavenej pokrytectva sa musí spojiť realistické ponímanie schopností iných skupín, ktoré sa uchádzajú o našu pomoc. Hľadieť na Rómov z osád ako na ľudí, ktorým sa po dlhodobom živote v spoločenských deformáciách rozsypala morálka, ktorí nadpriemerne trpia chorobami, neraz pre ľahostajnosť k privádzaniu potomstva a starostlivosť oň, ktorí majú priemerne nižšie intelektuálne schopnosti, lebo to do nich zakódoval ich odveký svojský spôsob života, nie je rasizmus, ale realizmus.

Ak chceme od týchto biednych Rómov pri podanej pomocnej ruke očakávať posun, najskôr si musíme uvedomiť, čo majú šancu zvládnuť. Skrývať sa za proklamatívne vyhlasovania o rovnakom prístupe k všetkým občanom je neúprimné a pokrytecké. Dobre vieme, že dnes na nich hľadíme s odstupom a pasujeme na nich programy, v ktorých ich vnímame ako druhoradých občanov odkázaných na našu láskavú pomoc. Rómske osady sa nemajú stať zoologickými záhradami, kde uväznené tvory ubytúvame a prikrmujeme, len aby neutiekli za plot.

Ak nechceme, aby sa Rómovia úplne asimilovali, potom musíme do budúcna naďalej počítať s existenciou uzavretých rómskych enkláv. Otázka je, ako zabezpečiť súžitie dvoch svetov, ktoré nikdy nebudú rovnaké. Možno budeme musieť oprášiť modely spred sto rokov, keď na Slovensku fungovala stáročia pestovaná symbióza medzi majoritným obyvateľstvom a Rómami, zobrať si z tých čias ponaučenie a preniesť niektoré prvky do dnešnej modernej spoločnosti.

Nech budeme mať akúkoľvek úprimnú snahu, vždy tam ostanú vzťahy medziskupinovej nerovnosti, lebo tú uprednostňujú sami Rómovia už od svojho príchodu do Európy. Predpokladať, že uprednostňovaný občiansky prístup sa ujme ako zázračný prostriedok, je naivné. Podstatné je, aby sme pri rešpektovanej spoločenskej inakosti nezostali v zajatí rasizmu. Východiskom je chápanie každého človeka ako jedinečného tvora. Nemôžeme predsa potierať príslušníkovi inej etnickej skupiny jeho ľudské práva, ak ho chápeme v jeho existencii ako rovnocenného tvora, ktorý rovnako ako my dostal pri narodení šancu realizovať sa na tomto svete.

Zásadný rozdiel je v tom, že každý dostal či počas dospievania nadobudol iné schopnosti. Predurčuje ho to síce, aby dosiahol iné výsledky, na druhej strane aj oprávňuje, aby sa od neho pri tvorbe spoločného vyžadovalo iba úsilie primerané jeho schopnostiam. Na Rómov treba preto hľadieť na takých, akí sú, a ak od nich chceme, aby sa zmenili, potom úspešnosť posunu musíme merať relatívne, a nie absolútne.

Darmo budeme od rómskeho chlapca nastupujúceho do základnej školy s výrazným hendikepom oproti ostatným žiadať, aby sa stal inžinierom. Úspechom bude, ak sa dokáže v budúcnosti o seba postarať tak, aby ho nemusel živiť štát. Uznáme jeho inakosť a ponecháme mu možnosť ísť svojou špecifickou cestou, na ktorej napokon bude vo svojom živote šťastnejší, ako keby sme ho prerobili na svoj obraz. Jeho posun oproti ostatným nemusí byť z nášho pohľadu veľký, ale zmena, ako ju chápe on sám, môže byť obrovská.

Ak chceme dožičiť Rómom zlepšenie situácie, musíme ich v prvom rade spoznať. Mnohé, neraz úprimné snahy reformátorov narážajú na neúspech, pretože nepoznajúc rómsku odlišnosť volia nevhodné nástroje. Preto by sme mali vyvinúť väčšiu snahu a vynaložiť väčšiu ochotu poznať ich.

Veľká Ida, október 2011. Miestni Rómovia počas upratovania obce čakajú na príchod predsedu parlamentu Richarda Sulíka. (Foto - TASR/Milan Kapusta)

Iste, v nánosoch degradovania rómskej kultúry je niekedy ťažko nájsť pôvodné jadro, ale treba sa o to neustále pokúšať. Inej cesty jednoducho niet. Odborníci volajú po multietnickej výchove v školách. Určite to treba podporiť, na druhej strane však doterajšia skúsenosť s maďarskou menšinou ukazuje, aké to bude ťažké. Veď si len uvedomme, akú malú pozornosť venujeme v slovenských školách sprostredkovaniu informácií o svete Maďarov, ktorých je u nás takmer desatina populácie. Čo nás prinúti, aby sme inak pristupovali ku svetu Rómov?

Možno by bolo vhodnejšie viac využívať médiá, ktoré dnes ešte stále hojne vykresľujú Rómov iba ako neprispôsobivých ľudí, príživníkov a kriminálnikov. V tomto prípade je dôležitý postoj elít. Predstavitelia štátu, politici, vplyvní ľudia by mali sami cez médiá prezentovať postoje vnímajúce Rómov rovnako ako iných občanov. Štátne verejnoprávne médiá by sa mali správať presne tak, ako im to prisudzuje ich štatút. Prečo by napríklad verejnoprávna Slovenská televízia financujúca dekadentné zábavné relácie nemohla spustiť hraný seriál o živote ľudí z rómskeho prostredia? Možno by záujem oň medzi majoritnou populáciu nebol vysoký, no určite by to boli lepšie vynaložené peniaze ako faktúry za turecké telenovely.

Úspechom by bolo, keby aspoň nejaké percento majoritnej populácie nazrelo do sveta Rómov. Vplyv na likvidovanie predsudkov a stereotypov by bol nezanedbateľný. A predstavte si, čo by u Rómov, ktorí milujú televíziu, vyvolalo vysielanie príbehov z ich života v celoštátnej televízii. Už uvedomenie, že sa stali predmetom záujmu väčšinovej spoločnosti, by vyvolalo významný posun. Stavať perspektívu úspešnej zmeny súčasného nevyhovujúceho stavu len na ochote príslušníkov majoritnej spoločnosti je rovnako nezmyselné, ako očakávať, že Rómovia sa napravia, keď ich k tomu prinútime násilím.

Ako sme už podrobnejšie písali, rómsky svet má svoje významné špecifiká. Niektorí odborníci si dokonca myslia, že vo svojej pôvodnej forme je nespojiteľný s majoritným spôsobom života. Odlišujúcich znakov je viacero.

Tým hlavným je, že Rómovia hľadia na okolitú populáciu ako na druhoradých ľudí a majú pre nich jednoznačné spoločné pomenovanie – gadžo. Často spájajú toto odvrhnutie ostatných s princípom nečistoty, ktorá v určitej forme panuje medzi nimi navzájom a dokonca aj v ich rodinách. Rómsky rasizmus či šovinizmus je reálny a hovorí sa o ňom málo. Pozorovatelia majú v tomto zmysle na Rómov iný meter ako na ostatných, sú k nim blahosklonní a snažia sa vysvetľovať tento prejav ako historický dôsledok sústavného vylučovania zo spoločnosti.

Neradi berú do úvahy, že odmietavý postoj bol reakciou na ich uzavretosť, na iné posudzovanie gadžov ako seba navzájom, čo sa prejavuje na Slovensku dodnes. Napríklad, keď oklamať alebo okradnúť gadža nie je v očiach Róma priestupok. Keď k tomu pridáme typickú kultúru Rómov, napríklad život pre prítomnosť, kastovníctvo, poverčivosť, totálne uprednostňovanie rodiny pred jednotlivcom či odmietanie škôl, potom nachádzame veľa prekážok, aby sa Rómovia z vlastnej vôle snažili priblížiť k majoritnej populácii.

Na rómsku otázku sa pozeráme v koncentrovanej forme, stále máme ambíciu riadiť nápravu z centra. Chceme nájsť univerzálny model uplatniteľný všade. Práve tejto zažitej predstavy sa bude treba vzdať. Zdieľať

Rómska kultúra je síce na ústupe, ale aj v tých najzaostalejších osadách stále zostávajú vžité prístupy, pričom neraz pretrvávajú z nášho pohľadu len tie najnegatívnejšie. Preto, ak má byť riešenie rómskej otázky úspešné, sami Rómovia musia vyvinúť snahu o zmenu. Ťažko posudzovať za nich, v čom sa majú zmeniť a čo je pre nich únosné. Je to ich vlastná dilema, ale musia ju zvládnuť. Nedá sa očakávať, že v uzavretých enklávach sa zrazu objavia uvedomelí Rómovia, ktorí sa začnú nad sebou zamýšľať. Tu je skôr miesto pre rómske elity, aby konali.

Keby sa na desiatku štúdií z pera slovenských autorov zamýšľajúcich sa nad tým, v čom by sa mala zmeniť majoritná populácia, objavilo aspoň jedno dielo od rómskeho autora sledujúceho podobný pokrok z opačnej strany, bolo by to úspechom. Keď si prečítate publikácie rómskych autorov, v drvivej väčšine prípadov sa píše iba o utláčaní Rómov zo strany ostatných. Nenachádzate názory na zmenu, ktorú by mali absolvovať sami Rómovia. Ak predsa, zväčša ide o apel, aby Rómovia dodržiavali štátom stanovené pravidlá.

Úloha rómskych elít je v tomto procese nezastupiteľná. Mali by medzi sebou zviesť polemiku, čo je rómska kultúra, čo z nej ostalo, či je udržateľná, či sa dá na nej stále stavať, ako by sa mala zmeniť. Mali by si klásť otázku či je rómstvo – romipen – zlučiteľné s fungovaním spoločnosti, v ktorej dnes žijeme na Slovensku, v Európe. Rovnako musia medzi sebou rozprúdiť diskusiu, či Rómovia dokážu byť národnostnou menšinou alebo dokonca národom, alebo či je schodná cesta zachovania ich kultúry v lokálnych enklávach.

A napokon, od nich sa čaká odpoveď na zásadnú otázku, či nie je východiskom plošné prijatie majoritnej kultúry, pretože tak to urobili už mnohí z nich. Ale keď takúto kultúru prijmú, keď sa vzdajú romipen, ostanú ešte Rómami? A ak ju neprijmú a ostanú od ostatných oddelení hradbou vlastného rasizmu, ako si predstavujú ďalšiu existenciu?

Do tohto okruhu otázok by spadalo aj používanie rómskych jazykov či dokonca jednotného spisovného rómskeho jazyka pri kontakte medzi sebou navzájom a v styku s majoritnou spoločnosťou. Štát by mal mať záujem, aby v spoločnosti pôsobili rómski intelektuáli, viedli medzi sebou polemiku a predkladali návrhy riešení. Títo intelektuáli by sa mali pohybovať medzi svojimi zaostalými etnickými príbuznými, pôsobiť na nich. Nech by už zmeny bežali ktorýmkoľvek smerom, lepšia by bola akákoľvek zmena než zotrvávanie v dnešnom neutešenom stave.

Úpadok, čo sprevádza rómske enklávy, je v prvom rade morálny, až potom sociálny a ekonomický. Na rómske osady sa môžeme pozerať ako na ostrovy úplnej chudoby a uplatňovať na ne postupy známe z iných kultúr chudoby zo sveta, no vďaka zachovaným špecifikám zvyškov romipen budú vždy niesť etnické znaky. Prechod do strednej triedy, ako hlásajú prívrženci kultivovania kultúr chudoby, bude pre úspešných klientov znamenať iba vytrhnutie z tohto sveta a ich prechod do majoritnej spoločnosti.

A čo s masou ostatných, ktorým sa to nepodarí? Nie je potom skôr riešením priznať si nezlučiteľnosť takéhoto spôsobu života s väčšinovou spoločnosťou a prestať si zakrývať oči pred nevyhnutnosťou asimilovania? Veď cielenými vzdelávacími, bytovými, zdravotnými programami nerobíme nič iné, len podporujeme ich asimilovanie, hoci popri tom pokrytecky vyhlasujeme, že nám ide o zachovanie ich etnickosti. Otázok je neúrekom a mnohé sa zdajú byť nezodpovedateľné. Možno chceme priveľa.

Riešenie na nižších úrovniach

Na rómsku otázku sa pozeráme v koncentrovanej forme, stále máme ambíciu riadiť nápravu z centra. Chceme nájsť univerzálny model uplatniteľný všade. Práve tejto zažitej predstavy sa bude treba vzdať. Vláda by mala problém uchopiť skutočne koncepčne, to však neznamená, že by sa mala pokúšať vyriešiť všetko sama. Koncepcia by mala spočívať v tom, že určí základné pravidlá, definuje centrálne nástroje, vyčlení nárokovateľné finančné prostriedky. Všetko ostatné by malo spočinúť na menších celkoch. Tu prichádzame už skutočne k záverečným riadkom tejto knihy.

Slovensko potrebuje ďalšiu významnú vlnu komunálnej reformy, potrebuje sa decentralizovať. Máme tu síce už podelenie na župy a obce, ale kým prvé si ani neuvedomujú, že ich aktivity sú proti pôvodným reformným zámerom poddimenzované, druhé sa v svojej atomizovanosti bránia prijímaniu väčšej zodpovednosti. Rozdelenie krajiny je umelé, neproporčné a centrálna vláda má stále zbytočne veľké právomoci.

Slovensko potrebuje nové rozdelenie na viac menších celkov, než sú súčasné župy, ktoré by mali prirodzené historické hranice a dokázali by sa samostatne rozvíjať. Ich súčasťou by boli mestá a dediny, pričom o autonómnosti ich postavenia by spolu s konkrétnymi obcami rozhodovali nové územné celky. Život by sa odohrával v celkoch a až na otázky celoštátneho významu by tieto celky rozhodovali o sebe samy. V takýchto nových jednotkách by sa riešila rómska otázka lokálne.

Vláda by trvala na dodržiavaní základných stanovených pravidiel, primerane potrebám by rozdeľovala centrálne finančné zdroje a všetko ostatné by ponechávala na nižšie celky. Tie by zas mohli svoje právomoci presúvať alebo deliť sa o ne s jednotlivými obcami. Nižšie územné jednotky by mali svojich adresných Rómov, v rukách by mali hospodársky rozvoj, školstvo, sociálny program. Pri dodržiavaní základných pravidiel by prijímali vlastné stratégie, ktoré by sa mohli od seba navzájom odlišovať.

Spomínali sme niektoré samosprávy, ktoré už v dnešných podmienkach dokážu robiť vlastnú politiku. Úspechy závisia od zanietenosti a vytrvalosti konkrétnych jedincov. Štát im doteraz skôr hádzal polená pod nohy. Starostom a primátorom treba rozviazať ruky, pomôcť im. Návštevy viacerých miest nám potvrdili, že reálne sa popasovať s rómskou otázkou dokážu len oni. Nie je to náhoda. Tak ako v každej činnosti najdôležitejší je osobný vzťah. Ten nám chýba najviac. Musíme sa k nemu vrátiť.

Pred sto rokmi, keď súžitie s Rómami fungovalo oveľa lepšie, boli osobné vzťahy hmatateľné. Dnes nás ničí anonymný systém. Práve posilnenie osobného záujmu a zanietenosti je spôsob, ako si poradiť s plejádou tém, ktoré sme predstavili v tejto knihe. Mnohé neriešiteľné otázky s protichodnými východiskami a nezlučiteľnými cieľmi zrazu nájdu spoločnú pôdu.

Úryvok vychádza so súhlasom vydavateľa. Medzitituky redakcia.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo