Hoci ich rozhodnutie prijať rodinu ukrajinských utečencov do svojich príbytkov nebolo jednoduché, svoj krok neľutujú. Oslovili sme tri rodiny, ktoré pre Postoj opisujú svoje skúsenosti s tým, aké je bývať pod jednou strechou s ukrajinskou rodinou. 

Eva a Dávid Sládečkovci žijú so svojimi štyrmi dcérami v Limbachu pri Bratislave. Keď sa začala vojna na Ukrajine, rozmýšľali, ako by mohli pomôcť. Keďže majú rodinný dom, napadlo im, že by mohli poskytnúť bývanie jednej z ukrajinských matiek na úteku. „V tejto absurdnej situácii nám to pripadalo prirodzené, hoci by sme mohli nájsť desať dôvodov, prečo to neurobiť. Uvedomili sme si, že tie naše ,racionálne‘ dôvody proti tomuto rozhodnutiu sú zanedbateľné oproti situácii ľudí, ktorí sú na úteku pred vojnou.“

Vysvetľujú, že hoci ich to stálo veľa síl, museli prekročiť hranicu svojho súkromia, vyprázdniť priestory domu, ktoré naplno využívali, dať k dispozícii svoju záhradu a prijať k sebe domov niekoho neznámeho, „keď sme sa definitívne rozhodli a vyplnili formuláre, paradoxne to v nás nevyvolalo obavy, ale skôr uvoľnilo úzkosť, ktorú sme od začiatku vojny prežívali“. 

Ich deti, ktoré sú v škôlkarskom a školskom veku, v tom mali jasno a nijako nenamietali, že ukrajinskej rodine otvoria dom, keď u nich je vojna. „Jedna z dcér nám povedala, že si máme predstaviť, ako utekáme pred vojnou my, tiež by sme boli radi, ak by nás niekto prichýlil. Ich postoj naše rozhodnutie uľahčil. Dievčatá začali s plánmi, čo kde bude, a pomáhali nám priestory zútulniť.“

Dievčatá Sládečkové s dievčatkom z Ukrajiny, ktoré u nich teraz býva. Foto: archív E. S.

Rozhodnutie prijať rodinu pre nich znamenalo, že presťahovali Evinu prácu do iného priestoru a zobytnili časť domu tak, aby tam rodina z Ukrajiny našla svoje útulné útočisko. „Mysleli sme si, že to zvládneme za dva večery, ale nakoniec nám to trvalo týždeň a naša rodina z Ukrajiny napokon, našťastie, meškala. V tomto čase príprav nám pomáhala myšlienka, že niekto konkrétny už je na ceste k nám, aj keď sme ešte nevedeli, kto presne príde. Až keď prišli, dozvedeli sme sa, že cesta im trvala šesť dní.“ 

Eva a Dávid pracujú, ich veľká rodina si vyžaduje nasadenie. Na otázku, či nemali obavu prijať ešte ďalšiu rodinu, odpovedajú, že tieto ich obavy z neznámeho sa rozplynuli v momente, keď sa im stretli pohľady s ukrajinskou rodinou.

Prijali mamu s dvoma deťmi z východu Ukrajiny. Pred bombardovaním sa dva týždne ukrývali v pivnici svojho domu, neskôr pochopili, že musia utiecť, „ich sedemročná dcérka to viac nedávala“. Zbalili si jeden kufor vecí, rozlúčili sa s manželom a otcom, ktorý musel zostať, a vyrazili na cestu, aj keď nevedeli, kde nakoniec skončia.

Eva a Dávid spomínajú na prvé dni, mama aj deti prišli veľmi vyčerpané, smutné, hoci statočné. „Prvé dni sme komunikovali len minimálne, a ak sme prehodili pár slov, po chvíli sa im zlomil hlas. Museli si prežiť pre nás nepredstaviteľné utrpenie, navyše sú bez manžela, otca, o ktorého sa veľmi boja. Deti sú bezprostredné a po dvoch-troch dňoch sa spriatelili, dnes už behajú so smiechom po záhrade. Vidíme, že aspoň na chvíľu zabudnú na svoje trápenie.“

Sládečkovci spočiatku úzkostlivo sledovali aktuálne dianie, no uvedomovali si, že kedykoľvek mohli od správ odísť, vypnúť mobil. „Odkedy sú u nás, sme súčasťou ich bolesti. Večer, keď zaspávam a dom stíchne, si zrazu s bázňou uvedomím, že sú u nás ľudia, ktorým sme poskytli bezpečie. Toto je náš príspevok pre mier,“ hovorí pre Postoj Dávid. 

Eva Sládečková s ukrajinskou mamou, ktorá u nich teraz býva s deťmi. Foto: archív E. S.

Po materiálnej stránke sa zatiaľ neobávajú, že by im niečo chýbalo. „Zo začiatku sme si hovorili, že pre nás nie je problém sa o všetko postarať, ale každý, kto sa dozvie, že máme u nás rodinu z Ukrajiny, nám ponúka pomoc. My sme dali k dispozícii priestor, ale strhla sa vlna pomoci od našich priateľov a susedov, ktorí chcú tiež prispieť, každý podľa svojich možností: so sťahovaním nábytku, s upratovaním, nákupom. Dievčatko má už vybavený krúžok gymnastiky a keramiky, náš kníhkupec im zohnal detské knihy v ukrajinčine. Nie je to len na našich pleciach, ale tieto okolnosti stmelili celú miestnu komunitu,“ dodáva Eva.

Ukrajinská rodina, ktorú hostia, ale aj ďalší Ukrajinci, ktorých doteraz stretli, sa chcú podľa Sládečkovcov vrátiť domov. „Deti majú školu online a dúfajú, že vojna sa skončí čo najskôr. Vedia, že u nás môžu byť tak dlho, ako budú potrebovať, a táto istota je pre nich veľmi dôležitá. Zo všetkého najviac túžia byť doma s otcom a v mieri.“

Manželia Sládečkovci sú presvedčení, že hoci ich toto rozhodnutie stálo istú námahu, v konečnom dôsledku ich to ako rodinu viac stmelilo a získajú oveľa viac, ako dali. „Sme veľmi radi, že je táto rodina u nás, sú to vzácni ľudia, jedna neskutočne statočná žena mama a dve krásne deti. Naše problémy sa nám zrazu zdajú nepodstatné. Myslíme si tiež, že pre naše deti je to veľký vklad do ich života; pomáhať ľuďom v núdzi je prirodzené.“

Utečenci z Ukrajiny na stanici v Košiciach. Foto: TASR – František Iván

Manželia Širokí pochádzajú z Drienovskej Novej Vsi pri Prešove, bývajú v dome a majú jedno malé dieťa. Hneď po začiatku ruskej invázie sa rozprávali, že ak bude treba, tak chcú konkrétne pomôcť. „Obaja sme na to mali tak prirodzene rovnaký názor a postoj. Brali sme to ako svoju povinnosť, a keďže sme skauti, tak sme sa inštinktívne riadili heslom ,silnejší chráni slabšieho‘, pretože utečenci sú teraz tí slabí a zraniteľní, o ktorých sa treba postarať.“ Rozmýšľali tiež nad tým, že ak by boli na ich mieste, aj by im dobre padlo, ak by sa našiel niekto, kto ich prichýli do svojho príbytku. „Urobili sme tak, ako by sme chceli, aby urobili aj nám,“ dodáva Michael Široký 

Ich rodina a priatelia ich od rozhodnutia nijako neodhovárali, ale často sa stretli s otázkami typu: „A to sa nebojíte, že vám niečo ukradnú?“ alebo „A to ich len tak necháte samy doma?“ „Vyslovene negatívne reakcie sme však nemali. Je zábavné, že o tom, že máme doma tri Ukrajinky, hneď vedela celá dedina, hoci sme tu pomerne noví,“ smeje sa Monika. 

Na otázku, či nemali obavy, že to bude pre nich ako mladú rodinu finančne náročné, odpovedajú, že nie, lebo ani celkom nevedeli, do čoho idú. „Teraz by som už obavy mal, no rozhodol by som sa rovnako. Jedna vec je prijať niekoho do svojho domu, druhá je vynaložiť úsilie o čo najkvalitnejšie životné podmienky, teda pomoc s hľadaním práce, sprevádzanie po úradoch, lekároch, množstvo telefonátov. No dúfame, že to tak nebude po celý čas ich pobytu u nás a že sa to po čase ustáli,“ hovorí Michael.

Manželia Širokí prijali k sebe domov 45-ročnú matku s dvoma dcérami vo veku 17 a 19 rokov. „Sú trochu hanblivé, ale usilovné a vedia byť aj vtipné. Zo svojho domu odišli už koncom februára, prakticky hneď v prvej vlne utečencov, ktorá k nám prišla. V ich meste sa boje ešte nezačali, no je tam veľká oceliareň a neďaleko aj atómová elektráreň, báli sa, že Rusi budú útočiť aj tam, a preto preventívne odišli. Takže vojnu, našťastie, priamo nezažili a nevideli, len prostredníctvom svojich známych.“

Hneď v deň príchodu Ukrajiniek do domu manželov Širokých mala mama dievčat narodeniny. „Pripravili sme prekvapenie, malé posedenie aj s manželkinými rodičmi. Bolo to pre dievčatá veľmi emotívne a myslím, že nás to veľmi zblížilo a im to dalo pocit domova. Hneď sa aj zoznámili s našou rodinou, ktorá býva v rovnakej dedine, takže sa rýchlo socializovali.“ Komunikujú spolu najmä vďaka tomu, že Michael od detstva počúval ukrajinčinu od svojej susedy. Keď nerozumeli, pomohol digitálny prekladač. „Po anglicky veľmi nevedia, takže každý hovorí svojím jazykom a väčšinou si rozumieme aj bez pomoci techniky.“

Z vďaky za to, že môže ukrajinská rodina bývať v Prešove, ponúkli rodine Širokých pomoc v domácnosti. „Pomáhajú so všetkým a sú iniciatívne pri domácich prácach alebo vezmú môjho malého syna na prechádzku, alebo veľmi chutne navaria.“

Ukrajinská mama s dcérou v záchytnom tábore vo Vyšnom Nemeckom. Foto: TASR – Roman Hanc

Hoci už ukrajinské dievčatá fungujú samostatne, rodina Širokých im stále pomáha vybavovať praktické veci ako zháňanie liekov alebo práce. Pokiaľ niečo neodkladne potrebujú, tak im finančne pomohli aj známi. Jedlo, oblečenie, drogériu dostali z centier pomoci. Na začiatku potrebovali rozvážať autom, rýchlo sa však zorientovali aj vo verejnej doprave. 

Ukrajinská rodina je na Slovensku iba dočasne a rada by sa vrátila späť. Najmladšia dcéra má tento rok ukončiť štúdium, no sama nevie, ako to zvládne a či sa jej to podarí. Na Ukrajine je dosť odlišný systém vzdelávania vo vyšších ročníkoch, takže sa učí dištančne. Ostatné dve ženy pár dní pracovali ako pomocná sila v kuchyni, no to sa skončilo a intenzívne si hľadajú prácu. „Jedna je učiteľka klavíra, takže sa snažíme hľadať niečo s hudbou, a najstaršia je učiteľka pre deti od 9 do 15 rokov.“

Na otázku, či nemajú pocit, že touto pomocou suplujú rolu štátu, Michael Široký odpovedá, že štát sa možno dokáže postarať o základné potreby Ukrajincov ako jedlo, bývanie či podporu. „Bolo by na mieste, ak by to robil aspoň čiastočne, no ani zďaleka im nedokáže dať to, čo dostanú v ktorejkoľvek rodine. Rozmer ľudskosti, pochopenia, prijatia potrebujú rovnako ako iné formy materiálnej podpory. Páči sa mi, aká vlna solidarity sa na Slovensku zdvihla, a myslím si, že to dvíha aj ducha tých utekajúcich Ukrajincov a že nás to veľmi spojí,“ dodáva Michael.

Mladá rodinka z Ukrajiny, ktorú prijali manželia Spišiakovci v Banskej Bystrici. Foto: archív B. S. 

Manželia Spišiakovci z Banskej Bystrice vychovali päť detí, a keďže majú veľký dom, rozhodli sa ponúknuť zázemie a pomoc utečeneckej ukrajinskej rodine. „Cítili sme, že je to najmenej, čo môžeme urobiť. Všetky naše deti a ich rodiny sa potešili a sú ochotní podieľať sa na pomoci. Aj naši priatelia a ľudia z okolia okamžite reagovali a doniesli k nám potraviny, odevy, hračky aj pomôcky do školy.“

Spišiakovci nemali obavu, že by starosti navyše nezvládli. „Stačí mať otvorené srdce. Mali sme doteraz osem svojich vnúčat a teraz sme ,babuška i deduška‘ a už ich máme desať,“ hovoria so smiechom. 

K Spišiakovcom do Bystrice prišla mamička s dvoma deťmi vo veku tri a šesť rokov. Ušli z východnej Ukrajiny, kde sa stále bojuje. „Deti reagujú pri každom zvuku lietadla. Bolo cítiť ich strach a nedôveru. Neustále potrebovali prítomnosť mamy.“ 

Podľa pani Spišiakovej sú deti ako barometer. Cítia, keď sú prijaté a milované. „Priľnuli k nám veľmi rýchlo. Veľa sa s nimi hráme a smejú sa na našej ,zabudnutej ruštine‘, ktorú pomocou rúk a nôh lámeme.“

Prvý týždeň pobytu mladej ukrajinskej rodiny v Bystrici bol náročný. „Prvý deň sa spamätali z cesty. Na druhý sme boli vybavovať status utečenca na cudzineckej polícii a dávku v hmotnej núdzi, príspevok na obed pre školáčku. Tretí deň sme vybavili pediatričku a kontakt so školou. Štvrtý deň rodičovské združenie v škole a zápis do školy.“

Spišiakovci sa však stretli s ľuďmi, ktorí boli ochotní, a ich rodina tak zažila na Slovensku prijatie zo všetkých strán. „Napriek tomu majú, pochopiteľne, túžbu vrátiť sa domov na Ukrajinu, keď sa skončí vojna. Majú tam príbuzných a priateľov, ktorí im chýbajú,“ dodávajú manželia, ktorí mladej rodinke z Ukrajiny vytvárajú aspoň dočasný pocit domova.