Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Pozerať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zapnúť upozornenia

Igor Matovič

Žabomyšie vojny odkladám do šuplíka, Putin nás zomkol (video + text)

Šéf OĽaNO a minister financií hovorí o vojne a jej dosahu na Slovensko, o polčase vládnutia a jeho výsledkoch i o ťažkých časoch.

Igor Matovič hovorí o tom, ako mu vojna na Ukrajine zmenila pohľad na súboje vnútri koalície. V rozhovore sa dozviete, aké to má praktické dosahy na viaceré reformy tejto vlády.

Šéf OĽaNO tiež hovorí, či sa zmenili jeho komplikované vzťahy s Richardom Sulíkom, s Máriou Kolíkovou či s ministrom zdravotníctva Vladimírom Lengvarským.

Minister financií hodnotí najväčšie chyby a úspechy dvojročného fungovania aktuálnej vládnej zostavy a vysvetľuje, od čoho závisí, či Slovensko budú čakať v najbližších rokoch ťažké časy.

Pri našom poslednom rozhovore v septembri 2021 ste hovorili o tom, že po „zemetrasení“ vo vládnej koalícii, v ktorom ste prišli o premiérsku stoličku, cítite v sebe stále trpkosť – voči médiám či voči koaličnému partnerovi. Pretrváva vo vás tento pocit?

Už to prechádza, čas je najlepší lekár. Prichádzajú aj ďalšie problémy a popri tom sa na veci prirodzene zabúda. Myslím si, že vojna na Ukrajine mnohým z nás skalibrovala rebríček problémov a hodnôt. V politike, ako aj v našich osobných životoch nás upriamuje na dôležitejšie veci ako na pocity krivdy.

Predpokladám, že hovoríte najmä o vašej osobnej vnútornej zmene. Tieto pocity krivdy však mali dlhodobý vplyv na fungovanie vládnej koalície a určite to nebol pozitívny vplyv. Myslíte tieto slová o zmene priorít vážne?

Pred viac ako mesiacom sme si ešte mohli dovoliť hádať sa o detailoch a niektorí koaliční partneri na „prkotinách“ blokovali veľké veci. Teraz si uvedomili, že svet je o vážnejších problémoch a na maličkostiach by sme sa zastavovať nemali.

Je to však určite aj môj vnútorný postoj. Aj dovnútra koalície sa snažím trikrát si zahryznúť do jazyka a radšej pomôcť tomu, aby sa podarili dobré veci, aby sme čo najviac stihli, lebo doba je ťažká.

Keď si uvedomím, ako sa ľuďom na Ukrajine zo dňa na deň zmenil život a museli odísť niekam, kde nikdy neplánovali byť, tak chcem, aby sme bojovali za dobro, čo najviac si z neho užili, tu na Slovensku, teraz, čím skôr. Myslím si, že je dobré odložiť žabomyšie vojny do šuplíka. Som rád, že aj zo strany koaličných partnerov cítim podobný prístup k veci.

Zmenil sa váš vnútorný postoj k „žabomyším vojnám“ až tak, že by ste teraz už prijali pozvanie Richarda Sulíka na pečenie pizze?

V Trnave sa hovorí, že „odtád-potád“. Nemám rád faloš v normálnom živote a už vôbec nie v politike. Mne sa to hnusí. Určite sa zrazu nebudem bratríčkovať s Rišom a fotiť si selfíčka z toho, ako so mnou niečo varí v bytíku na Žilinskej.

Putinova vojna však koalíciu viac primkla k spolupráci a zvýšila šancu, že vydržíme až do riadnych volieb.

Keď prepukla vojna na Ukrajine, niektorí ľudia si začali vybavovať pasy, chystali si autá na dlhú cestu a rozmýšľali, kam by mohli odísť. Stále je reálna aj možnosť, že vojna sa zmení na globálny konflikt. Ako to osobne prežívate? Bojíte sa?

Strach som nemal. Teraz, viac ako mesiac od Putinovho útoku na Ukrajinu, sa začínam obávať, že nám to začne byť jedno. To by bolo to najhoršie. Nemám pritom na mysli len Slovákov, ale celkovo Európu a svet. Bojím sa, že si na vojnu zvykneme, že sa to bude vliecť dlho, že si Putin denne ukradne pár štvorcových kilometrov a nám to začne byť jedno.

Z tohto pohľadu sa mi zdá, že burcovanie prezidenta Zelenského je namieste. Jeho každodenné a tvrdošijné vyzývanie celosvetového spoločenstva, aby Ukrajine pomohlo, je dobré a mali by sme ho naďalej počúvať.

Zabudnúť na vojnu nám určite nedovolia odídenci z Ukrajiny, ktorých viacerí Slováci prichýlili aj do svojich súkromných príbytkov. Rozhodli ste, že tieto obetavé iniciatívy ako štát podporíme. Finančná podpora je už schválená, má svoje pravidlá a mala by sa vyplácať do konca júna.

Čo však ďalej? Poznám konkrétny prípad, v ktorom sa ľudia, ktorí u seba utečencov z Ukrajiny súcitne ubytovali, pýtajú, či štát uvažuje o tom, čo ďalej.

V rámci koalície som partnerom kládol tieto otázky. Nemôžeme sa donekonečna spoliehať na solidaritu našich spoluobčanov. Preto som považoval za dôležité, aby sme prišli s finančnou motiváciou pre ľudí, ktorí Ukrajincov ubytujú.

Bohužiaľ, SaS trvala na tom, aby táto finančná pomoc bola ohraničená len do konca júna. Dúfam, že keď sa ten termín bude blížiť, tak aj v SaS si uvedomia, že nemôžeme tých ľudí nechať len tak.

Musíme zabojovať o to, aby tu ľudia z Ukrajiny zostali, a byť vďační, že si vybrali Slovensko. Žiadnu matku s deťmi nevyhodíme na ulicu len preto, že prestane platiť nejaký sprostý zákon.

Nejde ani tak o peniaze ako o to, či štát vie pomôcť odídencom postaviť sa „na vlastné nohy“, nielen pomôcť s príspevkom na ubytovanie.

Počítame s tým, že mnohí z tých ľudí si tu nájdu prácu. Ak nebudú môcť pracovať, „zavesia sa“ na sociálny systém a postupne tu „zapustia korene“.

Okrem pomoci utečencom pomáha Slovensko Ukrajine aj materiálne a vojensky. Kým sympatie nášho obyvateľstva voči Ukrajincom sú zrejmé, už menšiu podporu Slovákov majú naše dodávky zbraní pre brániacich sa susedov. Čo hovoríte na výhrady, že vojenskou podporou len „prilievame olej do ohňa“?

Mám pocit, akoby to ľuďom, ktorí odsudzujú vojnu, ale sú proti dodávkam obranných zbraní, v určitom momente prestalo myslieť. Ak by sme v záujme pokoja nechali Ukrajincov prehrať, tak o chvíľu máme v Užhorode napísané: Ruská federácia.

Snažím sa to ľuďom vysvetliť na príklade, že je to akoby ste na jednom poschodí bývali s človekom, ktorý začal týrať manželku. Nedáva jej jesť, bije ju. Cez múry to počujete. Celú situáciu však vyriešite tým, že tej žene dáte sem-tam cez balkón balíček s jedlom a napíšete si status, ako vám to je ľúto. Nezavoláte však políciu a nepomôžete tej žene brániť sa pred násilím. Takýto mi pripadá prístup ľudí, ktorí mudrujú o tom, že dodávka zbraní na obranu slobodného národa je podpora vojny. To nie je podpora vojny, ale mieru!

Toto skratkovité a nesprávne uvažovanie môže vyplývať aj zo skutočnosti, že táto strašná situácia zatiaľ nemá viditeľné riešenie. Diplomatické úsilie stroskotáva na absolútne nerealistických ruských požiadavkách, podfarbených pokračujúcimi útokmi na ukrajinské mestá.

Vojenské riešenie tiež v krátkodobej perspektíve nevidieť – Ukrajinci sa už dlho bránia a Rusi zo dňa na deň určite z bojiska neodídu. Priama konfrontácia Putina s NATO by sa zas skončila jadrovou vojnou. Nie ste vojenský analytik ani minister obrany, ale ako osobne vnímate perspektívu tejto situácie?

Myslím si, že by sme mali rešpektovať tú perspektívu, ktorú vidia Ukrajinci. Oni si chcú svoje územie ubrániť a my by sme toto ich rozhodnutie mali podporiť a ľudsky im pomôcť.

Možno tento konflikt bude trvať roky. Možno Putina nakoniec porazí vek alebo „silovici“ v jeho okolí, frustrovaní z vývoja situácie. A možno sa ukáže iná cesta, vďaka ktorej zostane Ukrajina slobodnou krajinou. V opačnom prípade budeme mať Rusov na našich hraniciach. Verím, že to nikto nechce.

Možno budeme mať pocit chvíľkovej úľavy. Ale je len otázka času, kedy Putinovi alebo jeho následníkovi „prepne“ a povie si, že chce vrátiť celý svet pred rok 1989 a nesúhlasí s tým, aby Poľsko, pobaltské krajiny, Česko, Slovensko, Rumunsko či Maďarsko boli v NATO.

Obávam sa, že pocit velikášstva, ktorý by Rusko získalo, ak by sme Ukrajinu nechali napospas, by mu dodal odvahu do budúcich vojenských akcií. Preto je dôležité, aby sme mu teraz „klepli po prstoch“.

Je to paralela s časmi pred druhou svetovou vojnou. Keby vtedy veľmoci nedovolili Stalinovi a Hitlerovi rozdeliť si Poľsko, keby Hitlerovi nedovolili zabrať Sudety, keby zabojovali za iné krajiny, tak by sa ten konflikt nerozrástol do takých rozmerov. Boli však vtedy zbabelí, neochotní obetovať časť svojej pohody, preto obetovali iné krajiny, dúfajúc v pokoj. Vieme, ako to dopadlo...

Ten rozdiel oproti dnešnej dobe je však v tom, že teraz existujú jadrové zbrane a akákoľvek priama konfrontácia s Ruskom hrozí konfliktom, ktorý si neželá ani človek, ktorý ustupovať nechce.

Je to pravda, ale ak by sme mali ustupovať pri každom vyhrážaní jadrovými zbraňami, znamenalo by to, že nakoniec Putinovi ustúpime vo všetkom.

Pred pár rokmi ste mali tlačovú konferenciu, kde ste povedali, že ste „precitli z názoru, že USA sú garantom medzinárodnej stability, sú chaosom svetovej politiky“. Vtedy sme to vnímali tak, že pred eurovoľbami potrebujete zmobilizovať časť voličov. Počas tohto konfliktu na Ukrajine sa veľmi spoliehame na vojenskú oporu NATO a jeho najsilnejšieho člena, ktorým sú Spojené štáty. Bol to vtedy len marketing? Neľutujete tie slová?

Presne za tými slovami si stojím. Povedal som tam aj, že cesta pre Európu je v tom, aby sa vojensky postavila na vlastné nohy, že nemôžeme byť vazalom USA. Prezidentom bol vtedy Donald Trump, ktorý sa od Európy odstrihol tak veľmi, ako sa len dalo, a sám tvrdil, že máme dávať viac peňazí do obrany.

Ak by sme si odvtedy budovali vlastnú armádu, nemuseli by sme sa teraz až tak veľmi spoliehať na USA, lebo by sme ako Európa omnoho viac stáli na vlastných nohách.

Polčas vládnutia

Máte za sebou polovicu funkčného obdobia. Bolo to najkomplikovanejšie obdobie v našej samostatnej histórii. Doteraz nekončiaca sa pandémia, z nej vyplývajúce napätie v koalícii so zmenou premiéra, nastupujúca inflácia a do toho všetkého prišla ešte aj vojna. Čo pozitívne sa vám za tie dva roky podarilo dosiahnuť?

Hodnotenie nechávam na novinárov. Ani len náznakom mi však po voľbách nenapadlo, že sa na nás zvalí súzvuk toľkých nešťastí. Treba sa cez slzy usmievať a dúfať, že niekedy azda bude lepšie.

Inzercia

Do politiky som však išiel bojovať proti korupcii a proti zlodejom v politike. Základom bolo rozviazať ruky orgánom činným v trestnom konaní. Dnes na Slovensku neexistuje jediný policajt alebo prokurátor, ktorý by mal zakázané konať. Neexistujú žiadne zoznamy „našich ľudí“, voči ktorým silové zložky nemôžu konať.

Na Slovensku však existujú vyšetrovatelia a prokurátori, ktorí vedia, že pri vyšetrovaní korupčných káuz je tu vami zvolený generálny prokurátor Maroš Žilinka, ktorý proti ich vyšetrovaniu zasiahol, aj keď si boli istí, že ich prípady sú dobre postavené. Dokonca sme tu mali niekoľko dní vo väzbe elitných vyšetrovateľov.

Váš kolega, premiér Eduard Heger, nazval Maroša Žilinku „štítom v rukách opozície“. Je voľba Maroša Žilinku vaším najväčším zlyhaním? A čo sa s tým dá robiť?

Myslím si, že z právneho hľadiska sa s tým nič nedá robiť. Pán generálny prokurátor je zvolený na sedem rokov, šesť rokov ho ešte čaká. Marošovi Žilinkovi som aj do očí povedal, že ma mrzí, že nadužíva paragraf 363 a používa ho v úplnom rozpore s tým, ako prezentoval na verejných vypočutiach pred voľbou generálneho prokurátora.

Vtedy sa tváril, že používanie paragrafu 363 má byť eliminované, a potom ho začal zneužívať par excellence.

Bolo od neho tiež nešťastné, keď sa išiel ukazovať do Moskvy, navyše vtedy, keď už bolo jasné, že Rusko zhromažďuje svoje vojská na hraniciach Ukrajiny. V momente, keď Rusko zaútočilo na Ukrajinu, však zareagoval správne. Agresiu odsúdil a dokonca sa stretol s generálnou prokurátorkou Ukrajiny.

Prečo podľa vás pán Žilinka koná v rozpore s tým, čo tvrdil pred zvolením do funkcie?

Neviem, nevidím mu do hlavy. Ale ľudsky ma to veľmi mrzí. V ňom a v Danielovi Lipšicovi som videl ideálny protikorupčný tandem, zvlášť keď si na obidvoch objednali vraždu. Pán Žilinka mal vo veľkých kauzách obrovskú odvahu a išiel ako prokurátor mafii po krku. A zrazu...

Asi nám mala zasvietiť kontrolka už vtedy, keď sa ukázalo, že je veľký kamarát s Gučíkom... Dúfam, že ním nikto nemanipuluje a jeho rozhodnutia vychádzajú len z jeho vlastného presvedčenia.

Presadenie dôležitých reforiem

Pozrime sa na niekoľko avizovaných reforiem, ktoré sa tejto vláde doteraz nepodarilo presadiť. Začnime rodičovským bonusom Milana Krajniaka. Je jeho návrh nepriechodný, definitívne padol?

V situácii, keď nám rastie inflácia, keď Európa uvažuje o odpojení sa od ruského plynu a ropy, čo nás bude stáť extrémne veľa peňazí, keď nevieme, či Rusovi neprepne a neodpojí nás od plynu, sa musíme voči verejným financiám správať veľmi zodpovedne. Zároveň nemôžeme „nechať v štichu“ ľudí, ktorí by sa mohli dostať do pasce chudoby.

Preto sa pri každom takomto výdavku musíme pozerať, či naň máme alebo či ho musíme urobiť v takom veľkom rozsahu.

Milanovi Krajniakovi dlhodobo hovorím, že v koalícii nie je podpora na výdavok v takomto rozsahu. Zároveň mu hovorím, aby sme to urobili v menšom a bude to mať oveľa väčšiu šancu na úspech.

Pred pár dňami skončil vo funkcii Boris Ažaltovič, štátny tajomník Milana Krajniaka. Povedal, že odchádza, pretože vládna koalícia opakovane odkladala dôchodkovú reformu. Nie ste v konečnom dôsledku dôvodom jeho odchodu vy?

Často som bol v kontakte s Milanom Krajniakom i s Borisom Ažaltovičom a nikdy som nepočul, že by Boris Ažaltovič niekde bojoval za dôchodkovú reformu. Keď to povedal do médií, možno to poslúžilo ako výhovorka.

Prečo však dôchodková reforma stojí?

Záleží na tom, čo považujete za dôchodkovú reformu. Mali sme dohodu, že v dôchodkovom systéme upraceme a nastavíme ho tak, aby bol udržateľný. Potom Milan Krajniak prišiel s dodatočným „cukríčkom“ za pol miliardy eur vo forme rodičovského bonusu. Všetci v koalícii zostali prekvapení.

Keď niekto spája to, na čom sme neboli dohodnutí, s tým, na čom sme sa dohodli, tak to celé stojí. Bohužiaľ, v tejto podobe rodičovský bonus stopercentne neprejde. Jednoducho na to nie je súhlas v koalícii.

Pred pár dňami ste prekvapili aj zmierlivým postojom voči ministerke spravodlivosti Márii Kolíkovej, ktorej kroky významne prispeli k vašej strate premiérskeho postu. Povedali ste, že jej justičná reforma má šancu uspieť a že ju budete rešpektovať ako ministerku spravodlivosti, aj keď podľa koaličnej zmluvy by ňou byť nemala.

To je po dlhom období veľmi zmierlivý postoj. Odpustili ste jej?

Hovorí sa, že treba odpúšťať, ale nezabúdať a asi takýto je môj postoj voči nej. Nedávno sme strávili polhodinu osamote, snažím sa jej pomôcť so súdnou reformou v rámci nášho poslaneckého klubu.

Neviedla poctivú debatu, nasľubovala hory-doly a potom pri niektorých veciach manipulovala, ale Slovensko tú reformu potrebuje. Dosiahli sme dohodu vo veci mestských súdov, o niečom sa ešte rokuje.

Za tie dva roky sme aj pre náročné externé okolnosti prišli o veľa času, ale máme pred sebou ešte dva roky a verím, že kopu dobrých reforiem ešte urobíme.

Okrem vzťahu k Márii Kolíkovej či k Richardovi Sulíkovi sme vnímali aj vašu averziu voči ministrovi zdravotníctva Vladimírovi Lengvarskému. Nedávno ste sa však v družnej debate prezentovali na spoločnej tlačovej konferencii. Je tam vzťahový posun?

Naše zdravotníctvo nesmie trpieť na to, že mám výhrady k ministrovi. V tomto prípade bola jednoznačná úloha zabezpečiť dosť prostriedkov na zdravotnú starostlivosť. Od začiatku roka som inicioval asi šesť stretnutí so zástupcami ministerstva zdravotníctva.

Chceli sme, aby začali zdravotníctvo konečne upratovať. Nemôže to byť tak, že pán Lengvarský sa vyhovorí na covid a pol roka nebude robiť nič iné. Vyše roka a pol má ministerstvo zdravotníctva z ministerstva financií 570 miliónov eur na oddlženie nemocníc, aby sa nerobili nové úroky – a on z toho nič nepoužil.

Až teraz sa podpisujú prvé zmluvy. Je to veľká hanba. Snažili sme sa ich dotlačiť do viacerých reformných záväzkov a až potom sme im boli ochotní pustiť peniaze do systému. Nakoniec sme dohodu dosiahli.

Vašou osobnou iniciatívou je veľká daňovo-odvodová reforma. Nechali ste sa počuť, že kvôli ťažkým časom ju musíte do istej miery upraviť. Kedy bude na stole? A zostali ste pri svojich plánoch týkajúcich sa živnostníkov?

Pevne verím, že od 1. januára bude prijatá veľká časť tejto reformy. Otázka živnostníkov sa bude tiež prerokovávať. Mne ide vždy len a len o spravodlivosť, v tomto prípade voči zamestnancom.

Už teraz je jasné, že vstupujeme do hospodársky veľmi neistých časov. Zvýšená inflácia znamená zníženie životnej úrovne, do toho sa začala vojna a pandémia sa stále neskončila. Ako vidíte našu hospodársku perspektívu do najbližších rokov?

Poviem to politicko-ekonomicky. Pokiaľ by táto koalícia nepokračovala aj po ďalších voľbách, tak by sa v podstate všetko vrátilo do starých koľají. Dva covidové, inflačné a vojnové roky sú za nami, ale štartuje sa plán obnovy a nabehnú nové eurofondy. To je také veľké finančné sústo, že skorumpovaní politici po tom budú „slintať“ a spravia čokoľvek, aby sa za dva roky dostali k moci.

Ak sa vrátime politicky späť, tak Slovensko nečaká dobrá budúcnosť a dlho potom ani čakať nebude. Zabetónujú sa, aby im už nikdy nehrozilo to čo teraz – že skončia vo väzení.

Na druhej strane sa teraz koalícia zomkne, urobíme potrebné reformy a nachystáme sa aj na horšie časy, keďže sme schválili zákon o výdavkových stropoch, čo je historický precedens smerom k udržateľnosti verejných financií.

Keď si všimneme ekonomický rast Maďarska či Poľska, tak nám za posledných 5-6 rokov míľovými krokmi utekajú. Musíme preto urobiť reformy a urobiť zároveň všetko preto, aby sa tých približne 20 miliárd eur z Plánu obnovy a z nových eurofondov nerozkradlo. Ak sa to nepodarí, tak Slovensko čakajú ťažké časy. Ak áno, tak Poľsko a Maďarsko dobehneme a opäť sa staneme ekonomickým tigrom strednej Európy.

Foto: Andrej Lojan

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.