Kritika Poľska je neprimeraná a kontraproduktívna

Kritika Poľska je neprimeraná a kontraproduktívna

Je šéfredaktorom Eurozine.com, siete, ktorá združuje vyše 80 európskych časopisov a poľskej revue Res Publica Nowa. Wojciech Przybylski.

Nová poľská vláda čelí tvrdej kritike v Bruseli, Berlíne a na stránkach západnej tlače. Považujete túto kritiku za adekvátnu a primeranú?

Kritika je neprimeraná a kontraproduktívna. Navyše podporuje euroskepticizmus v Poľsku a inde v Európe. Stačí si všimnúť, ako boli do tejto diskusie zapojení radikáli a ako sa jej umiernení politici snažili vyhnúť. Dokáže si niekto predstaviť, že by bruselskí diplomati alebo médiá vo Varšave podobne kritizovali Nemecko za porušenie solidarity v téme rusko-nemeckého plynovodu Nord Stream? Takéto emócie a tvrdé slová by mali padať za zatvorenými dverami, najmä ak Európa dnes potrebuje solidaritu viac než inokedy.

Urobila nejakú chybu aj poľská vláda?

Zdá sa, akoby si tento problém sama vypýtala. Svoju popularitu buduje na euroskepticizme, medzinárodnú politiku vníma ako postavenú na záujmoch, nie na princípoch. Lenže Poľsko nemá dostatočnú silu, aby svoje záujmy presadilo na úkor iných. Žiadna iná krajina nemá na kontinente takú silu, ani Nemecko. Preto je inštitucionalizovaný európsky projekt taký dôležitý. Zvyšuje potenciál všetkých krajín na globálnej šachovnici.

Pikantné na tom je, že niektoré komentáre vysokopostavených politikov sú jednoducho smiešne. Pritom v najlepšom záujme Poľska je, aby sme nemali smiešnych politikov, keď však človek číta alebo počúva niektoré rozhovory, musí sa často nahlas smiať.

Západ sa zaujíma najmä o dve témy, médiá a spor o menovanie ústavných sudcov. Začnime s ústavným súdom. Prvotný problém spôsobila odchádzajúca liberálna vláda Ewy Kopaczovej, ktorej poslanci zvolili viac sudcov, než bolo v  tom čase na Ústavnom súde uvoľnených postov. Zaujíma ma však iná vec, prečo podľa vás politici strany Právo a spravodlivosť reagovali takým spôsobom, že okamžite ich vláda prišla o morálnu prevahu v tomto spore? Prečo Kaczynski politickú situáciu zhoršil? Akú logiku má za tým človek vidieť?

Kaczynského cieľom bolo paralyzovanie Ústavného súdu. Získal tak možnosť urobiť zákonné zmeny, ktoré by inak boli rýchlo odmietnuté. Táto predstava vychádza z predpokladu, že nepríjemné veci treba urobiť hneď teraz na začiatku vládnutia, aby počas nasledujúcich rokov mohla vláda strany Právo a spravodlivosť nechať konflikty bokom a získať pred ďalšími voľbami potrebnú podporu. Voliči by im mohli odpustiť, ak budú dobré ekonomické výsledky a vyššie sociálne benefity. Na to sa spolieha Kaczynski.

Dokáže si niekto predstaviť, že by bruselskí diplomati alebo médiá vo Varšave podobne kritizovali Nemecko za porušenie solidarity v téme rusko-nemeckého plynovodu Nord Stream? Zdieľať

Situáciu však zhoršil prezident Andrzej Duda, ktorý je jediným politikom PiS nezávislým od svojej strany. Alebo by aspoň mohol byť, odkedy bol zvolený za prezidenta. Je to on, kto nesie priamu zodpovednosť za vytvorenie krízy, keď nechal zložiť prísahu novým sudcom a odsunul tak tých, ktorí boli vybraní odchádzajúcou vládou a nachádzali sa v ústavnom limbe. Takže na jednej strane je pre svoju stranu a vládu súperom, pretože si môže dovoliť správať sa nezávisle, na druhej strane sa porušením zákona pomaly stáva Kaczynského rukojemníkom.

Kritiku si však zaslúži aj Občianska platforma, boli to oni, kto chcel Ústavný súd využívať ako ďalší nástroj opozície a svojím hlasovaním porušil ústavu. Treba ale povedať, že Ústavný súd odmietol tento ich postup a schválené zákony. Tento konflikt celkovo oslabil autoritu Ústavného súdu a dodal obom stranám diskusie argumenty.

Je vôbec niekto, kto sa snaží o zmierovanie pozícií a riešenie ústavného konfliktu? Čo by sa vlastne malo spraviť?

Ústavný súd prijme verdikt o zákone, ktorý má regulovať jeho právomoci. Myslím si, že parlamentná väčšina by mala toto rozhodnutie prijať a uznať. Jediným riešením tohto konfliktu totiž môže byť iba rešpektovanie zákona a právneho systému. Iróniou je, že tieto výhrady sú adresované strane, ktorá má v názve právo a spravodlivosť. 

Prejdime teraz k médiám. Každá vláda v strednej a východnej Európe nejakým spôsobom kontroloje verejnoprávne médiá. Rozdiel medzi situáciou v Poľsku a na Slovensku alebo v Českej republike ale je, že vo vedení poľskej verejnoprávnej televízie zvyknú stáť bývalí stranícki politici. Bolo to tak v minulosti a je to tak aj teraz. Prečo?

Poliaci si zvykli na koncept politicky kontrolovanej televízie. Na druhej strane, súkromné televízne stanice zabezpečujú diverzitu názorov. V Poľsku boli nedávno otvorené digitálne televízne kanály všetkým možným záujemcom. Samozrejme, problém je, že politicky dôležité sú večerné správy na verejnoprávnej televízii, a žiadna vláda sa nevzdá tejto sféry vplyvu. 

Kaczynského cieľom bolo paralyzovanie Ústavného súdu. Získal tak možnosť urobiť zákonné zmeny, ktoré by inak boli rýchlo odmietnuté. Zdieľať

Tento stranícky prístup je prítomný aj v tlačených médiách. Prečo sú poľské denníky či týždenníky podstatne straníckejšie ako denníky a týždenníky na Slovensku? Možno to niečim ospravedlniť?

Nemyslím si, že médiá v Poľsku sú až také odlišné od médií inde. Žiadny politik alebo politická strana nevlastní žiadne významné médium. Intelektuálna scéna bola v Poľsku vždy veľmi vibrujúca a editori a novinári vždy otvorene vyjadrovali svoje politické preferencie, často boli pritom kritickí k stranám, ku ktorým mali najbližšie. Myslím si, že pokým budú noviny medzi sebou súťažiť a ich príjmy sú diverzifikované a nie iba závislé od štátu, tak má naša žurnalistika dobré podmienky na fungovanie. 

Wojciech Przybylski: Cieľom Jaroslawa Kaczynského bolo paralyzovať Ústavný súd.

Bývalá vláda Donalda Tuska tiež kontrolovala médiá. Pravicové televízne relácie, ako napríklad Vojna svetov, ktorú robil Grzegorz Górny, boli postupne vytláčané z obrazovky, alebo britskí majitelia druhého najčítanejšieho denníka Rzeczpospolita boli nahradení podnikateľom blízkym vláde, a ten pri prvej príležitosti vyhodil šéfredaktora Pawla Lisického. Niečo podobné na Slovensku nepoznáme, prečo je Poľsko v tom také odlišné?

Mali by ste ale dodať, že Górny, Lisicki a mnohí ďalší pravicovo predpojatí novinári mohli v médiách, ktoré kontrolovala liberálna Tuskova vláda, existovať niekoľko rokov. Som si pritom celkom istý, že podobné katolícky misionárske televízne programy ako Vojna svetov, ktorú robil Grzegorz Górny, by na iných verejnoprávnych televíziách v Európe nemohli existovať nikdy. A niekedy sú skutočné dôvody, za ktoré boli vyhodení novinári, trochu iné ako to, čo sami hovoria.

Lisicki napríklad viedol okrem denníka aj nový týždenník, keďže predpokladal rozhodnutie vydavateľa. Bol to pritom konflikt záujmov. Tento týždenník potom vydával u iného vydavateľa.

Neviem ale, či nie je trochu pokrytecké tvrdiť, že Poľsko je také odlišné od Slovenska alebo Českej republiky. Stačí, ak si uvedomíme niektoré nedávne kroky na mediálnej scéne u vás, zmeny majiteľov, výmeny šéfredaktorov, nové mediálne start-upy a podobne.

Prečo podľa vás nikto v minulosti nekritizoval Tuskovu vládu za kontrolu médií? Existuje dvojitý štandard, ako o tom v týchto dňoch hovorí Pawel Lisicki?

Nie je to pravda. Ja sám som kritizoval Donalda Tuska a jeho poradcov na stránkach Res Publica Nowa alebo v denníku Gazeta Wyborcza. A mnohí ďalší tiež. Ale Lisickému rozumiem. Každý šéfredaktor je tak trochu diktátor, ktorý chce presadiť svoje videnie sveta, takže ak iné médiá nekritizovali Tuska tak, ako si to želal Lisicki, nie je to dvojitý štandard, ale pluralita názorov.

Nemecký novinár Wolfgang Munchau nedávno napísal, že rozšírenie EÚ o krajiny východnej Európy bola chyba, že sme príliš odlišní. Iní autori poukazujú na autoritárske tradície Poľska a Maďarska z medzivojnového obdobia. Súhlasíte, že stredná a východná Európa je taká odlišná od Západu a že v Maďarsku a Poľsku existuje osobitý autoritársky duch z minulosti?

Sú to dve odlišné veci, nebudem ich preto miešať spolu. Ak niekto hovorí o medzivojnovom období, nesmie pritom obísť politickú kultúru, ktorá dominovala medzivojnovému Nemecku či Fracúzsku. Nemusí sa to niekomu páčiť, ale je to naše spoločné dedičstvo.

Námietka Wolfganga Munchaua je zaujímavá. V novembri minulého roku napísal, že ak pripustíme, že vznik eura bola chyba, nemali by sme si to zamieňať s prianím eurozónu rozpustiť. Pretože by to mohlo mať ešte katastrofickejšie následky. Rovnakým tónom písal o rozšírení EÚ. Podstatu vidí v tom, že Brusel musí dnes brať ohľad na zahraničnopolitické záujmy druhej najväčšej ekonomiky na svete, pričom EÚ, jej lídri a inštitúcie na to ešte nie sú intelektuálne pripravení.

Všetci sme Európania a rozširovanie musí pokračovať. Munchau má ale pravdu, že to treba robiť inteligentnejšie a s ohľadom na súčasné politické možnosti. Súčasne ale musíme čeliť nacionalistickým trendom naprieč kontinentom, z ktorých majú najväčší prospech ruskí oligarchovia, najmä najväčší z nich – Putin. A preto nemôžeme byť iba skeptickí racionalisti. Potrebujeme veriť, že sme dosť silní na to, aby sme to dokázali.

 

Rozhovor bol robený písomnou formou na vopred položené otázky.

Foto: archív W. Przybylského.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo