Keď hľadali saleziáni rodiny, ktoré by prijali ukrajinské deti zo sirotinca Pokrova vo Ľvove, ktoré na Slovensko ušli pred vojnou, zostali ohromení. V priebehu pár hodín sa ich prihlásilo vyše sto. Kým staršie zo 48 detí, ktoré k nám prišli, rozdelili v menších skupinkách do rehoľných komunít po viacerých mestách, menšie deti sa dostali do rodín. A aby mohli zostať spolu v kontakte, hľadali saleziáni rodiny prioritne z Prešova a blízkeho okolia.

Jaro a Marka Zackovci sa rozhodli v ťažkej situácii pomôcť a poskytli domov dvom z týchto detí. K ich päťročnému synovi tak pribudli dvaja ukrajinskí bratia vo veku osem a jedenásť rokov. Jaro je spolumajiteľom Postoja a spoluzakladateľ úspešnej reklamnej agentúry TRIAD, Marka zase profesionálna fotografka.

Keďže žijú v Bratislave, odišli na mesiac do Prešova, aby dali deťom priestor adaptovať sa na veľkú zmenu, ktorá nečakane zasiahla do ich životov. Čo sa bude ďalej diať a či sa vrátia naspäť do hlavného mesta aj s chlapcami, ukáže čas. „Chceme to vyriešiť tak, aby sme viac neuškodili, ako pomohli. Ak bude pre chlapcov lepšie zostať tu, budeme hľadať možnosti,“ vysvetľuje Marka.

S manželmi Zackovcami sme sa rozprávali o tom, prečo sa rozhodli poskytnúť domov deťom z Ukrajiny, ako celý proces prebiehal, ako deti reagujú v novom prostredí, ako novú rodinnú situáciu prijal ich malý syn, i o tom, čo to prinieslo do ich životov.

Prečo ste sa rozhodli poskytnúť dočasný domov ukrajinským deťom z detského domova? Čo vás motivovalo?

Jaro: Jednou z motivácií bolo práve to prvotné nadšenie, že im pomôžeme. A asi aj to, že sme vždy chceli mať viac detí, tak sme si povedali, že si to vyskúšame, bude nás teraz chvíľu doma viac. A, samozrejme, zavážilo aj to, že máme na to podmienky, máme priestor a mohli sme prísť na mesiac do Prešova.

Ako sa to celé začalo?

Marka: Vyrastala som v saleziánskom prostredí, aj moji rodičia sú saleziánski spolupracovníci. V piatok večer 25. februára nám moja sestra preposlala od saleziánov mail, v ktorom informovali, že potrebujú rodiny pre chlapcov z detského domova z Ľvova. Prvá reakcia bola, že jasné, ani sme nad tým veľmi nepremýšľali. Mám pocit, že by to urobil každý, tie dojmy z napadnutia Ukrajiny boli veľmi silné.

Jaro: Odpísali sme, že dobre, môžeme, aj dvoch, aj dlhodobo, a išli sme spať.

Nebol problém, že žijete v Bratislave?

Marka: Na prvý email sme odpísali, že môžeme, ak neprekáža, že žijeme v Bratislave. Na druhý deň ráno nám poslali link aj pre ľudí mimo Prešova, v ktorom sme mali vypísať informácie, koľko detí môžeme zobrať, na ako dlho a podobne. Kým sme ten súbor otvorili, už sme boli 86. v poradí.

Jaro: To bolo veľmi povzbudzujúce. Za pár hodín sa prihlásilo veľmi veľa rodín, ktoré chceli pomôcť. Registráciu museli dokonca predčasne stopnúť, lebo mali viac záujemcov, ako bolo potrebné.

Akú reakciu ste dostali?

Marka: Najskôr nám v sobotu večer volali z Prešova, že nás nebudú potrebovať, že to pokryjú Prešovčanmi. A v nedeľu, práve sme šli z kostola, sme mali telefonát, či by sme do toho ešte išli, ale podmienkou je, aby sme prišli do Prešova a ostali aspoň na mesiac, aby sa deti adaptovali. O druhej sme už sedeli v aute a cestovali na východ. Teraz sme vo Veľkom Šariši u mojich rodičoch.

Podľa toho, čo hovoríte, sa všetko zbehlo veľmi rýchlo. Keď sa veci dali do pohybu, neprišli obavy, do čoho sa púšťate?

Jaro: Tie prišli hneď v sobotu ráno po tom, čo sme večer odpísali, že môžeme. Prichádzalo to v takých vlnách: najskôr zneistenie a potom nadšenie, zneistenie a nadšenie.

Marka: Úprimne, vtedy som nevedela, či chcem, aby nás vybrali. Keď som si predstavila, že by nás nevybrali, bolo mi ľúto, ale zároveň keby nás vybrali, bol by to stres. Ale keď nám najprv v sobotu zavolali, že nás netreba, bolo mi z toho smutno. Povedali sme si však, že sme ponúkli pomoc a že sa bude dať ešte pomôcť aj nejako inak.

Ako chlapcov do rodín rozdeľovali?

Jaro: Nikto z rodín si chlapcov nevyberal. Mali spravený zoznam a nám pridelili dvoch súrodencov vo veku osem a jedenásť rokov.

Aké bolo vaše prvé stretnutie s nimi?

Jaro: Deti bývali týždeň na jednej saleziánskej chate aj s vychovávateľkami. Chodievali sme tam za nimi, hrali sme sa so všetkými hry alebo futbal. Potom nám povedali, ktorí dvaja chlapci by mali byť u nás. Spoznávanie bolo chvíľku aj trápne. Chlapcov zavolali, že toto sú oni a zoznámte sa.

Zobrali sme nejakú stolovú hru, zahrali sa a už to bola zrazu zábava. Veľmi pomáhala aj psychologička a salezián Karol Maník, ktorý na Ukrajine pôsobil a prekladal nám, čo sme nerozumeli. Rozprávali sme sa o tom, čo majú radi, opatrovateľky o nich rozprávali, čo ich baví, a už sme si našli spoločné témy. Tie opatrovateľky, s ktorými z Ukrajiny prišli, sú skvelé. Majú k deťom dobrý vzťah, sú ako ich mamy, ktoré sa o ne starajú. Deti sú s nimi v stálom kontakte, aj teraz im pomáhajú pri učení.

Marka: Pri tom prvom stretnutí veľmi pomohlo, keď Jarko povedal chlapcom: Bojíte sa? Máte stres? Aj ja. Vtedy sa atmosféra uvoľnila.

Ako s nimi komunikujete? Rozumejú vám, keď hovoríte po slovensky?

Jaro: Oni rozumejú pomalej šarištine. (smiech) Myslím, že oni lepšie rozumejú slovenčine ako my ukrajinčine. Ale keď hovoria pomaly, zopakujú, vysvetlia, tak tie základné veci už nejako vieme. Alebo ukážu. Tí starší chlapci, ktorí boli na Slovensku, už rozumejú, ale títo menší nie. Naši chalani vedia len po ukrajinsky. Nehovoria ani po anglicky, ani po nemecky, aj keď sa tieto jazyky učia v škole, veľmi ich neovládajú.

Marka: Máme v mobile aplikáciu na učenie jazykov, hráme ju s chlapcami a my sa tak učíme ukrajinčinu. Snažíme sa im niektoré veci povedať v ich jazyku. V aute si púšťame veselé ukrajinské popové pesničky. (smiech)

Doma teda teraz využívate aj vlastnú „posunkovú reč“.

Jaro: Doma riešime základné veci: prosím, ďakujem, ideme sa pomodliť, ideme von, ideme dať prať. Takáto základná komunikácia funguje. Keď je niečo komplikovanejšie, to nám ešte nejde. Keď chcem povedať zložitejšiu vetu, tak ju nadiktujem do telefónu a ten mi to preloží. Chlapci sa snažia hovoriť pomalšie. Niekedy pochopíme, niekedy nie.

Marka: Starší sa v tom snaží pomáhať. Keď mladší niečo povie, tak on to po ňom zopakuje pomalšie a celkom porozumieme. Alebo to povie tak, aby sme pochopili.

Jaro: Ale s naším synom hovoria po ukrajinsky a nejako sa im komunikovať darí.

Ako chlapcov prijal váš syn?

Marka: Bol nadšený z toho, že prídu dvaja. Stále čakal, kedy prídu. Tešil sa, chcel, aby mali spolu detskú izbu, aby mali spolu zubné kefky.

Jaro: Ale je to pre neho veľká zmena. Bol jedináčik a zrazu sú tu iné deti a je z nich najmladší. Zrazu sú tu dvaja starší chalani, ktorí napríklad vedia ísť s loptou rýchlejšie ako on. Akoby padol z takého rodinného piedestálu, na ktorom doteraz bol.

Nemá problém, že ste svoju pozornosť teraz museli rozdeliť medzi viacerých, na čo nebol zvyknutý?

Marka: Keďže je jedináčik, všetku pozornosť sme, samozrejme, venovali jemu. Obávala som sa toho, ale on ani tak nemá problém s menšou pozornosťou od nás, ale s tým, že všetko chce robiť s chlapcami. Nedávno som s ním šla k lekárke a hovorím mu, že je super, že sme teraz len my dvaja. On mi na to odpovedal, že chcel, aby aj chlapci boli s nami.

Musí sa však naučiť spracovať aj nový typ situácií, ktoré doteraz nezažil. Boli sme napríklad pri zamrznutom jazierku a hádzali sme kamene. Emilko sa dlho snažil, aby kameň po zamrznutej hladine palicou dočiahol. A keď ho už konečne mal v polohe, aby si ho zobral, chlapci boli rýchlejší a zobrali mu ho. Toto nechápal, takto sa to predsa nerobí. To sa mu predtým ešte nestalo.

Keď váš syn tak rád trávi s nimi čas, nemáte obavy, ako bude zvládať, keď raz nastane situácia, že chlapci odídu a vrátia sa domov?

Jaro: Uvidíme. My teraz ani nevieme, ako to bude ďalej pokračovať. Aj my rozmýšľame, ako to celé brať, lebo nedá sa asi nenaviazať, keď je človek s niekým dlho v rodine, ale snažíme sa byť v tomto otvorení aj medzi sebou. Ukrajinským chlapcom to vysvetlili vychovávateľky, že to je dočasná záležitosť. Aj my to musíme nášmu synovi pripomínať, aby chápal situáciu, keď sa naše cesty rozídu. Že to nie sú súrodenci, ale sú to chlapci, ktorí prišli do našej rodiny na nejaký čas, kým potrebujú pomôcť.

Poznáte rodinný príbeh týchto chlapcov?

Marka: Áno, poznáme ho aspoň trochu. Verejne ho aj kvôli chlapcom nechceme zdieľať. Dobré je, že drvivá väčšina detí z detského domova vo Ľvove, ktoré sem prišli, má aspoň jedného rodiča, sú s ním aj v kontakte, takže majú rodinné väzby. Naše deti sa na sviatky stretávajú so svojou rodinou.

Jaro: S otcom si telefonujú, už si s ním volali aj počas pobytu u nás. Snažia sa nepretrhnúť vzťahy, ktoré majú.

Tieto deti sa podarilo dostať z Ukrajiny hneď na začiatku konfliktu. Majú z týchto udalostí traumu? Ako vnímajú to, čo sa u nich doma deje?

Jaro: Nevyzerá to, že by mali nejaké traumy. Nepýtajú sa, čo sa u nich deje. V skupinách na Viberi medzi sebou riešia, ako hrá FC Barcelona. Vyučovanie prebieha online, ony odtiaľto a ich učiteľka z domu na Ukrajine. Pôsobí to skôr ako to, čo poznáme z korony, nie ako niečo, čo by bolo nebezpečné. Myslím, že sa im podarilo celkom skoro odtiaľ odísť. Naschvál sa s nimi o tom nerozprávame, iba sa pomodlíme za Ukrajinu. Nepúšťame im správy ani nič, čo by ich mohlo stresovať.

Dostali ste nejaké usmernenia, ako s nimi odkomunikovať tému vojny?

Marka: Tých usmernení sme dostali viac, pričom v jednom bode bolo uvedené, že nemáme pred nimi pozerať správy.

Na čo vás ešte upozornili?

Marka: Dostali sme usmernenie od vychovávateliek, aby sme chlapcov nerozmaznávali. Napríklad aby sme nekupovali drahé značkové tenisky. Nechcú, aby sa deti navzájom porovnávali a zároveň aby to nemali ťažké, keď sa vrátia do pôvodného prostredia. Máme určené, ako dlho môžu týždenne tráviť čas s mobilom či pred televízorom, máme odporúčania o ich režime, na ktorý sú zvyknuté, kedy vstávajú, kedy jedia a podobne.

Poprosili nás ešte o jednu vec, ale zároveň vedeli, že je to ťažké dodržať a že sa to zrejme ani nedá. Aby sa chlapci nenaviazali. Stále prízvukovali, že tieto deti sa vrátia.

Je v pláne zaradiť tieto deti postupne do našich tried?

Jaro: Toto ešte nevieme. Situácia sa stále mení. Zatiaľ sa učia online. Saleziáni v Prešove ich cez deň majú v oratku, kým sú rodičia z nových rodín v práci. Deti sú tam s opatrovateľkami, všetci sú pripojení online do svojich škôl. Majú tam svoje rozvrhy aj učebnice. Ale neviem, či to bude dlhodobo takto udržateľné.

Čo všetko ste museli absolvovať na úradoch, aby mohli chlapci zostať u vás?

Marka: Bol to akoby veľmi zrýchlený proces prípravy na adopciu, aleže veľmi zrýchlený. Normálne to predstavuje niekoľko mesiacov prípravy a toto bola hodinová návšteva doma psychologičky z detského domova a panej zo sociálky.

Jaro: Zisťovali miestne pomery. Výhoda bola v tom, že naše rodiny poznajú. Ďalšia časť bolo stretnutie so psychologičkou, stretnutia s chlapcami prebiehali v jej prítomnosti. Všetci sa snažili pomáhať, centrum pre deti a rodiny veľa vecí vybavilo. Asi najväčšia byrokracia bolo ísť na cudzineckú políciu. Je to strašidelné miesto v takej časti Prešova, že som sa takmer bál vystúpiť z auta. Bolo tam milión nápisov, ktorým nikto nerozumel ani po slovensky. Prichádzalo tam množstvo ľudí, ale zase policajti sa veľmi snažili a ako dobrovoľníci pomáhali aj ukrajinskí študenti. Všetci sa ten proces snažili čo najviac urýchliť.

Myslí štát na rodiny, ktoré týmto deťom z Ukrajiny pomohli? Dostanú nejakú finančnú pomoc?

Marka: Vôbec nám nenapadlo, že by sme mali niečo dostať. Ale dozvedeli sme sa, že chlapci by mali dostávať vreckové a príspevok na stravu.

Ste v kontakte s ostatnými rodinami, ktoré prijali tieto ukrajinské deti?

Marka: Máme pravidelné stretnutia. Sú tam nielen rodičia, ale aj vychovávateľky, kňazi, psychologička. Delíme sa tam o skúsenosti, o to, čo kto prežíva, aký mal týždeň, čo majú nové. Ak ide o niečo konkrétne, je dobré, že sú tam vychovávateľky, ktoré deti poznajú a vedia poradiť. Máme aj skupinu na Messengeri, kde sa riešia ad hoc problémy, keď niekto potrebuje poradiť.

Čoskoro budú chlapci u vás mesiac. Dozrelo už vo vás rozhodnutie, ako ďalej, či sa vrátite do Bratislavy s nimi?

Jaro: Rozmýšľame o tom. Akčný plán bol, že prídeme na mesiac do Prešova a potom uvidíme. Aj sme dúfali, že sa konflikt upokojí. Vieme, že sa musíme niekedy vrátiť, ale ešte nevieme, či bude pre chlapcov lepšie, keď sa vrátia s nami alebo keď zostanú tu. Či bude pre nich lepšie zostať v ich spoločenstve, v ktorom budú ďalej fungovať, alebo pôjdu s nami a vrátia sa naspäť vtedy, keď sa budú vracať všetci. Možno nakoniec pôjdu do inej rodiny, aj tak to môže dopadnúť.

Marka: Chceme to vyriešiť tak, aby sme viac neuškodili, ako pomohli. Ak to bude v konečnom dôsledku pre chlapcov lepšie zostať tu, budeme hľadať možnosti.

Kto to posúdi, čo bude pre nich najlepšie riešenie?

Jaro: Zrejme to bude spoločný rozhovor. Dôležitý je pohľad chlapcov a ich opatrovateliek. Potom aj centrum pre deti a rodinu, ktoré ich teraz zastupuje a má za nich zodpovednosť. A my.

Ako hodnotíte svoje rozhodnutie s odstupom času?

Marka: Mali sme pocit, že sa máme až príliš dobre, nepocítili sme nejaký diskomfort. Akoby sme potrebovali pocítiť trochu obety pre druhých, ísť mimo komfortnej zóny. Ja mám vždy rada vo všetkom poriadok, aby bolo všetko podľa plánu. A teraz sa stalo niečo, keď neviem, čo bude zajtra. Ale keď si predstavím, čo prežívajú tieto deti a ľudia na Ukrajine, tak sa máme veľmi dobre.

Jaro: Aj v tých ďalších rodinách to vyzerá pozitívne. Posielame si fotky, ako sme na výletoch, čo spolu s deťmi robíme. Nie je to len niečo, čo je extrémne ťažké, títo chlapci priniesli do rodín aj veľa radosti.