KOMENTÁR: Od ambícií k skutočnému úspechu

Medzi kresťanmi-konzervatívcami – napriek určitým dôvodom na povzbudenie - neprevláda spokojnosť s výsledkom uplynulých prezidentských volieb, chceli viac. Áno, chce to viac. Ale nie viac toho istého.

Tohtoročné voľby hlavy štátu priniesli viacero tém a vzbudili prekvapivo veľkú pozornosť. Zamerajme sa však len na jednu tému, ktorá sa dostala do popredia: pôsobenie cirkvi, kresťanov či náboženstva vo verejnom živote. Ako myslia a verejne vystupujú bude totižto určujúce pre ich ďalší úspech alebo neúspech v spoločenskom priestore, vrátane politiky. So súčasnou stratégiou už kresťania-konzervatívci narazili na strop a viac než 5 % v prezidentských a 8% v parlamentných voľbách nezískajú. Ak chcú viac, musia urobiť niečo viac – ale nie viac toho istého.

Kresťania-konzervatívci sa dopúšťajú niekoľkých chýb, ktoré znižujú ich vplyv v spoločnosti. Príliš sa definujú cez kultúrno-etické otázky, pri spoločenských témach argumentujú svojim náboženstvom, čo je však najproblémovejšie, politiku chcú robiť sami pre seba. Namiesto toho by sa mali venovať ucelenej širokej agende, zdôvodňovať svoje názory rozumom a hlavne robiť veci pre krajinu a pre všetkých v nej.

Ucelená agenda
Kde sa podel trh, ekológia, energetika, bezpečnosť, justícia, sociálna problematika, zdravotníctvo, kultúra, môže sa pýtať človek, ktorý počúva kresťanov-konzervatívcov, keď diskutujú o svojom pôsobení v politike. Kultúrno-etických tém ako ochrana života, rodiny, tradičného manželstva, náboženstvo na školách či bioetika je dosť a vzhľadom na nezdravé liberálne tendencie je iste nutná ostražitosť. Krajina však okrem etického pokroku potrebuje napredovať aj ekonomicky a sociálne. Ak kresťania-konzervatívci nerozšíria záujem z kultúrno-etickej oblasti aj na iné sféry, budú spoločensky menej prospešní a preto menej zaujímaví. Pre iných zostanú len ako skupina, ktorá vie z času na čas osviežiť verejnú diskusiu svojimi konzervatívnymi postojmi.

Argumenty z viery alebo z rozumu
Jedna vec je nebáť sa prehovoriť, druhá vec je vedieť, čo povedať. Prezidentské voľby ukázali, že kresťania vedia prvé, no je prinajmenšom sporné, či sa naučili aj tomu druhému: vhodnému verejnému vystupovaniu. Ozvali sa politici, mnohí aktivisti, občania a konečne aj predstavitelia cirkvi, čo je výborné. Takmer všetci sa však rozhodli podložiť svoje názory náboženstvom, aby následne - logicky - čelili kritike, že ho vnucujú iným. Slovenskí kňazi hovorili o rozpore s Božími zákonmi, František Mikloško argumentoval štvrtým prikázaním Desatora a tým, že on vyznáva náuku katolíckej cirkvi, aktivisti a blogeri vyzývali na voľbu hodnôt evanjelia a kresťanstva. Nuž, pri takýchto výrokoch sa len ťažko sa dá zbaviť negatívnej náboženskej nálepky. Ak názor, ktorý politicky presadzujeme, obhajujeme svojou vierou, naozaj to znamená, že ju cez politiku chceme vnútiť iným. To jednak nie je fér voči tým, čo kresťanskú vieru nemajú (veď viera je dar) a zároveň sa sami vytláčame z politickej debaty (viera nie je záležitosť politiky).

Oddeľujme: niekde treba argumentovať vierou, no niekde, konkrétne v politike, treba - najmä dnes - argumentovať rozumom. Je to tak nielen samo o sebe správne, no navyše tiež politicky efektívnejšie. Zdieľať

Znamená to, že má kresťan mlčať, lebo nepatrí do politiky? Či má svoju vieru odsunúť do súkromia? Vôbec nie. Sme slobodná krajina. Avšak oddeľujme: niekde treba argumentovať vierou, no niekde, konkrétne v politike, treba - najmä dnes - argumentovať rozumom. Je to tak nielen samo o sebe správne, no navyše tiež politicky efektívnejšie. Správne je to preto, lebo politický názor vôbec nie je záležitosť viery ale používania rozumu. Interrupcie odmietame, nie preto že veríme v ich morálnu neprijateľnosť, ale pretože rozumom chápeme, že ide o usmrtenie nevinného človeka. Aké dôvody má cirkev hlásať potrebu chrániť inštitúciu rodiny a manželstva muža a ženy? Nedajú sa tieto dôvody objasniť rozumom, treba sa odvolávať na náboženstvo? Jednoducho zabúdame, že kultúrno-etické témy sú rovnako ako ekonomika či zdravotnícvo sférou, ktorú skúmame rozumom. Krátke vyhľadávanie na internete poskytne príklady, ako verejne napr. v téme interrupcií vystupujú americkí katolícki biskupi. Nehovoria s náboženským nádychom o „kresťanských hodnotách“, ale rašej občianskym jazykom o „ochrane základného práva na život od počatia až po smrť“. Znie to radikálne, ale čo tak skúsiť prestať hovoriť o kresťanskej politike, kresťanskej strane a namiesto toho používať napr. nenáboženské slovo „konzervatívny“? Významovo je určite politickej oblasti bližšie.

Okrem toho však rozum otvára priestor na oslovenie všetkých, čo bohužiaľ viera nemôže. Zatiaľ čo kresťanskú vieru majú len niektorí, rozum majú všetci. Debata, kde všetci argumentujú rozumom je jediným miestom, kde môžu ostatní porozumieť našim názorom a takisto nás nemôžu obviniť, že cez politiku niekomu vnucujeme vieru. V neposlednom rade - na rozdiel od viery - rozumom vieme odôvodniť a prijať zákony a tie sú vtedy záväzné pre všetkých, kresťanov aj nekresťanov. Inými slovami, výsledkom je efektívnejšia politika. Najhoršou možnosťou by bolo, ak sa kresťan odvoláva na náboženstvo len preto, že svoj názor nevie zargumentovať rozumom. Ale to je už o inom.

Je teda skvelé a určite to chcelo odvahu, že kresťania-konzervatívci sa v prezidentských voľbách ozvali, no ak chcú viac percent, musia nájsť nový nenáboženský spôsob verejného vystupovania.

Sami pre seba či pre krajinu?
Každému výroku predchádza rozmýšľanie. To, ako na verejnosti hovoríme, teda prezrádza, ako myslíme. Ak náboženským jazykom oslovujeme sami seba, kresťanov, znamená to, že aj politiku chceme robiť len pre seba. Aj tak sa dá. No spoločné dobro – cieľ politiky - máme spravovať spolu s inými. Niekto trefne povedal, že kresťan má kandidovať, aby bol prezidentom všetkých, nie iba kresťanov. Radšej, ako hovoriť o „dvoch svetoch“, je dobré si uvedomiť, že na Slovensku je väčšina občanov s umiernenými názormi, ani príliš konzervatívnymi ani príliš liberálnymi. Títo umiernení vôbec nemajú problém s rodinou, manželstvom muža a ženy a možno ani s ochranou života. Netreba do nich búšiť so zástavou boja proti liberalizmu a už vôbec nie odvolávajúc sa na kresťanské náboženstvo. Sú totiž prístupní argumentom založeným na rozume, ktoré sú spoločné kresťanom aj nekresťanom, a radi podporia konzervatívnu spoločenskú víziu, ktorá osloví ich občianske potreby, musí však byť ucelená, rozumná a ponúkaná celej krajine, nielen kresťanom. Konzervatívne percentá by tak zaujímavo vzrástli.

Ronald Reagan bol konzervatívny republikán, napriek tomu ho v roku 1980 za prezidenta zvolili aj liberálne americké štáty. Vyhral v 44 z 51 štátov. Stalo sa tak preto, že ohromil ľudí pozitívnou víziou, s ktorou sa mohli stotožniť všetci bez podmienky náboženskej alebo straníckej príslušnosti. Chce to viac niečoho nového. Spojením komunikačného umenia a dobrého politického programu môže aj na Slovensku zvíťaziť konzervatívna alternatíva.

Michal Svetský
Autor pracuje v oblasti zahraničných vzťahov.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo