Po viac ako dvanástich rokoch v úspešnej korporácii a kratšej materskej dovolenke si Lucia začala klásť otázky. Napriek tomu, že pôsobila v rôznych krajinách, každé tri roky menila pozíciu, stavala nové oddelenie či viedla firemnú transformáciu, začala v práci pociťovať istú monotónnosť. Vnímala, že tento svet jej poskytuje len veľmi zúžený obzor. 

Začala sa preto pýtať: „Sú ľudia, s ktorými trávim väčšinu svojich dní, naozaj tými, ktorými sa chcem nechať tvarovať? Vidím sa v tejto firme dlhodobo, alebo by som mohla mať väčší spoločenský prínos inde? Ak si odmyslím zdravie a rodinu, ktorú hodnotu mám plne pod kontrolou?“

Na tretiu otázku si odpovedala takto: „Ovplyvniť dokážem vlastný čas a to, ako s ním naložím.“ Keď začali prichádzať aj ďalšie odpovede, jej rozhodnutie bolo pevné a jasné: „Potrebovala som sa zastaviť, premýšľať a hlavne ‚postrčiť‘ samu seba von do reálneho života a oveľa rôznorodejšieho prostredia, než korporácia môže ponúknuť.“

Naordinovala si deväťmesačný sabbatical. Toto slovo, alebo aj sabatický rok, nájdeme už v Starom zákone. Ide o siedmy rok židovského kalendára Smitah, v ktorom aj súčasní nábožní Židia nechajú odpočívať vinice a polia, venujú sa skutkom milosrdenstva či odpúšťajú dlhy.

V dnešnom slovníku znamená sabbatical najmä uvoľnenie z práce spravidla na niekoľko mesiacov či celý rok – zmenu prostredia, aktivít a denného režimu, ktorá umožní spomaliť aj zamyslieť sa. 

Foto: Flickr/Luca Sartoni

Na platený či neplatený sabatický čas majú nárok dlhoroční štátni zamestnanci vo väčšine krajín EÚ, ako pracovný benefit ho ponúka asi 17 percent amerických firiem, ale aj mnohé britské firmy. V súkromnom či neziskovom sektore je sabbatical na Slovensku zatiaľ skôr nezvyčajným osobným rozhodnutím, na ktoré si človek musí našetriť alebo ktoré musí organizácia dlhšie plánovať. 

Pre sabatický čas sa rozhodla komerčná manažérka a mama dvoch detí Lucia, riaditeľ servisnej podpory v nadnárodnej IT firme a otec rodiny Martin Zamba, riaditeľka neziskovej organizácie PDCS Karolína Miková, ale aj kňaz Dominik Markoš. Spýtali sme sa ich, prečo takúto výraznú zmenu potrebovali, ako tento čas využili a čo si z neho odniesli. Zaujímalo nás tiež, čo sabbatical znamenal finančne aj prakticky a ako zmenil ich smerovanie po návrate do „bežného režimu“.

Bola to možnosť konečne sa nadýchnuť, vystúpiť z bubliny aj pomáhať

Lucia vedela, že potrebuje začať novú etapu, no potrebovala mať dosť času ujasniť si, aká etapa to bude, a pripraviť sa ňu. Dala teda výpoveď v práci a nasledujúcich deväť mesiacov fungovala z podpory v nezamestnanosti a úspor, ktoré jej dopomohli k finančnej aj mentálnej pohode.

Jej hlavnou myšlienkou bolo, ako z tohto času vyťažiť čo najviac pre prítomnosť aj budúcnosť predovšetkým v kontexte hodnôt, ktoré sú pre ňu dôležité: „Sú nimi zdravie, byť dobrým rodičom, priniesť hodnotu širšej skupine ľudí a zároveň sa rozvíjať. Môj sabbatical bol teda kombináciou rodiny, športu, deväťmesačného vzdelávania v oblasti digitálneho marketingu a dvoch projektov v rámci expertného dobrovoľníctva.“

Foto: Flickr/Luca Sartoni

Lucia mala dostatok času na deti a rodinu bez obmedzení a kompromisov: „Mohla som tu byť pre dcéru na dvesto percent, spolu vymýšľať a potom to aj bez stresu poupratovať.“ Behala po lese, pohybovala sa v menej homogénnej skupine ľudí a svoje vedomosti venovala pomoci dvom neziskovým organizáciám. Práve skúsenosť expertného dobrovoľníctva bola pre Luciu výrazným obohatením, aké nemala možnosť zažiť v predchádzajúcej korporácii. A zavážila aj pri interview do novej práce.

„Vďaka týmto deviatim mesiacom som sa konečne nadýchla a ujasnila si, ako chcem stráviť nasledujúce roky. S odstupom času by som sabbatical nazvala povinnou jazdou, ktorou by si mal prejsť každý, ak teda zrovna neplánuje ležať len na gauči. Dala som si záväzok, že sabbatical bude pre mňa samozrejmosťou každých päť až sedem rokov,“ hovorí Lucia.  

Voľno som si užíval, no pocit vypnutia sa dostavil až po dvoch mesiacoch

Aj štyridsiatnik Martin Zamba dlhšie uvažoval nad tým, aké by bolo na chvíľu sa pracovne zastaviť a po šestnástich rokoch intenzívnej kariéry v IT biznise sa istý čas venovať len sebe a rodine. Aj keď zvažoval, aký vplyv budú mať mesiace bez práce na kariéru či rodinu, tá toto rozhodnutie prijala s radosťou a veľkou podporou. Podporili ho tiež šéfovia, s ktorými svoj zámer komunikoval asi desať mesiacov vopred. Martinovej kolegyni umožnila táto situácia vyskúšať si jeho rolu a mnohí ďalší vo firme vyjadrili zvedavosť aj obdiv nad tým, že sa Martin k sabbaticalu odhodlal, a sami sa nad touto možnosťou zamysleli. 

Kvôli rodine si na šesťmesačné voľno vybral najmä letné mesiace: „Keďže mám manželku a dvoch školopovinných synov, môj sabbatical nebol o cestovaní po svete a úplnej zmene rutiny. Chcel som jednoducho vynechať prácu a venovať sa viac rodine aj sebe,“ vysvetľuje Martin. Zintenzívnil teda návštevu posilňovne, ktorú zrazu nemusel v kalendári „nikam pchať“, venoval sa jachtingu na Dunaji aj na mori. Jeho bežným dňom však dominovali pomoc manželke a čas s deťmi. Absolvoval tiež kurz freedivingu, k potápaniu priviedol staršieho syna a mladší už len netrpezlivo čaká, kým sa bude môcť pridať. 

„Mal som zoznam vecí, ktorým som sa chcel venovať, ale cielene som svoj sabbatical nechal plynúť a nenútil sa do ničoho. Od prvého dňa som si voľno užíval a na prácu som nemyslel, no pocit úplného ‚vypnutia‘ sa dostavil až asi po dvoch mesiacoch. Aj preto si myslím, že šesť mesiacov je rozumné sabatické minimum. Nečakal som, že čas mi bude plynúť pomalšie, ako keď som pracoval. Zrazu odpadla každodenná hektika korporácie a deň mal akoby viac hodín,“ s úsmevom spomína Martin Zamba.    

Foto: Flickr/Luca Sartoni

Keďže sa Martin v práci so šéfom dohodol, že po sabbaticale sa vráti na pôvodnú pozíciu, nemusel riešiť, čo po ňom. Sabbatical preňho znamenal neplatené voľno. Keďže vtedy nie je možné čerpať podporu v nezamestnanosti, cielene si naň vyčlenil dostatočné financie, aby sa on ani rodina nemuseli obmedzovať a užili si ho naplno. Aj keď nevedel, čo bude výsledkom jeho mentálnych pochodov počas týchto mesiacov, a možnosť, že sa rozhodne pre zmenu pracovnej oblasti či zamestnávateľa, tu, samozrejme, bola. Výsledkom jeho reflexie však bolo potvrdenie pocitu, že jeho práca ho baví a napĺňa, že má okolo seba skvelý tím a že len v tomto období súkromného aj profesijného života potreboval pauzu. 

„Sabbatical mi dal možnosť riešiť mnoho vecí, na ktoré by som za normálnych okolností nemal čas. S pomocou mentálneho kouča som nazrel hlboko do svojho vnútra a sám seba som spoznal v rozmeroch, o ktorých som netušil. Upratovali sme veci z minulosti, ‚balíčky‘, ktoré si nesieme a často o nich ani nevieme. Venovali sme sa reflexii vzťahov aj môjho vlastného správania. Spoznával som svoje vlastné paradigmy a pohľady na okolie a pátral som, odkiaľ pochádzajú moje reakcie aj frustrácie.“

S odstupom niekoľkých rokov je veľmi rád, že si sabbatical doprial. Mnohé firmy dnes sabatický čas ponúkajú ako benefit pre svojich dlhodobejších zamestnancov alebo to zvažujú. „Sabbatical by mohol byť stabilnou súčasťou profesionálneho života. Otázka duševného zdravia je dnes vysoko aktuálna a konečne aj otvorenejšia téma. Sabbatical je účinný nástroj, ako sa vyrovnať s dnešnými vysokými nárokmi aj pracovným tempom. Dobrým dôvodom naň však môže byť aj vyhorenie, hľadanie samého seba či inšpirácie, ale tiež strávenie kvalitného času s rodinou,“ myslí si Martin Zamba.

Mohla som znovu objaviť radosť z poznávania, nabrať inšpiráciu aj kreativitu

Práve hľadanie inšpirácie bola téma, ktorá spustila premýšľanie o sabbaticale u Karolíny Mikovej, ktorá posledných desať rokov vedie neziskovú organizáciu PDCS. Tá sa zameriava na transformáciu riešenia spoločenských konfliktov a vzdelávanie. Aj Karolína posledné roky fungovala vo vysokom tempe, s plným kalendárom a často na cestách. Postupne začala vnímať potrebu spomalenia a prehodnotenia vlastného fungovania. 

„Vnímala som, že vo väčšine prípadov viem rýchlo vyhodnotiť situáciu a robiť dobré rozhodnutia, súčasne mi však chýbal priestor na premýšľanie a objavovanie. Cítila som sa unavená, ale nie vyhorená. Poslanie hľadať cesty dialógu aj v konfliktných a polarizovaných spoločenských témach ma stále motivovalo, len mi dochádzala kreativita a inšpirácia,“ vysvetľuje Karolína Miková.

Asi dva či tri roky pred jej odchodom na sabbatical sa v PDCS začali rozprávať o tom, kto by v tom čase riadil organizáciu, prevzal zodpovednosť za rozhodnutia, ale aj výkon, ktoré Karolína zvyčajne prináša. Istý čas tiež sporili prostriedky na to, aby sabbatical organizáciu neoslabil, no aby Karolína počas neho mohla dostávať polovičný plat. Súčasne tiež čakali na finančne a personálne stabilizovanú internú situáciu, v ktorej si mohla dovoliť v roku 2021 na šesť mesiacov odísť. 

„Do sabbaticalu som skočila z ‚plnej rýchlosti‘ a okrem mesačného liečebného pobytu som takmer nič nemala premyslené. Všetko sa menilo najmä vo vzťahu k pandémii, ale aj k môjmu vnútornému spomaleniu, ktoré prirodzene nastalo. Užívala som si nenaplánovaný čas a nové zvyky ako pravidelné počúvanie nových podcastov, čítanie či prechádzky. Zistila som, že to, čo chcem, je protiklad toho, čo robím ‚bežne‘. Bolo to najmä pomalé tempo, stretnutia s ľuďmi, na ktorých som nemala čas, pokojný čas s rodičmi, ale aj samota.“

Foto: Flickr/Luca Sartoni

Okrem starostlivosti o vlastné zdravie venovala Karolína šesť mesiacov najmä znovuobjaveniu radosti z poznávania. Jedným z jej mnohých objavov bola autorka Brené Brown a hlavne jej podcasty zo série Unlocking Us – zamerané na osobnostný rozvoj – a Dare to Lead, ktoré hovoria o vedení ľudí a organizácií. Mala možnosť rozmýšľať o tom, čomu sa skutočne chce venovať a čo by, naopak, radšej nerobila. Podľa toho sa od januárového návratu do PDCS snaží svoju prácu aj meniť.

Ani počas sabbaticalu však nebola od svojej organizácie úplne odstrihnutá. Aj keď mala „luxus nebyť zodpovedná riaditeľka“, vždy bola k dispozícii na konzultáciu. Karolína veľa rozmýšľala nad tým, akou riaditeľkou a líderkou chce byť: „Vymyslela som pár nových aktivít, ale aj zmien pre organizáciu, ako napríklad rozširovanie spätnej väzby, a postupne ich realizujem. Po sabbaticale sa mi lepšie darí venovať pozornosť tomu, na čom záleží, a nestrácať energiu na veci, ktoré nedokážem ovplyvniť.“

Keď išiel ešte pred rokmi na sabbatical iný kolega z PDCS s ambíciou napísať knihu a naučiť sa po španielsky, všetko nakoniec dopadlo inak. Potreboval totiž vypnúť. Ani Karolínu preto netrápi, že ovocie tohto času je skôr vnútorné. Svoje rozhodnutie uprednostniť spomalenie pred výkonom hodnotí pozitívne: „Mojou potrebou bolo načerpať inšpiráciu a premýšľať. Ale aj získavať nové poznatky, ktoré sa pretavia do nových tém kurzov. No myslím si, že to, čo po mojom návrate kolegovia oceňujú asi najviac, je moja znovuobjavená kreativita a väčší pokoj.“

Pre kňaza môže byť sabatický rok volaním naučiť sa Bohu dôverovať

Keď v roku 2007 požiadal otec Dominik Markoš svojho biskupa o netypické uvoľnenie z povinností farského kňaza na jeden rok, bol pravdepodobne jedným z prvých kňazov na Slovensku, ktorí sa odvážili hľadať odpovede aj takto. V tom čase už desiaty rok spravoval novú farnosť na Podpoľaní, a aj keď práce bolo veľa, primárnym dôvodom pre jeho sabbatical nebola únava.

Počas modlitieb vtedy začal pociťovať akési Božie volanie: „Všetko tu funguje, postavili ste budovy, štruktúry aj pravidlá. Si ochotný zanechať všetko a ísť tam, kde sa nebudeš môcť spoľahnúť na nič? Myslím, že to bolo zároveň pozvanie nedostať sa do silového dlhu, ktorý by určite prišiel,“ spomína otec Dominik.

Keď o tomto hlase povedal svojmu biskupovi Rudolfovi Balážovi, spomenul tiež, že sa mu vracajú myšlienky na sabatický rok. Možno by mohol ísť načerpať do misijnej školy organizácie ICPE v Nemecku a druhú polovicu roka zase odovzdávať a slúžiť na Filipíny. „Nič som nečakal, no otec biskup okamžite povedal, že dobre. Vtedy som si uvedomil, že jeho šéf aj môj šéf je ten istý.“

Aj keď bolo ťažké všetko opustiť a zanechať, otec Dominik sa vydal do sveta: „Predal som vlastné auto, mal som isté úspory, aj otec biskup mi dal nejakú podporu. Misijná škola v Nemecku bola ako generálna oprava bicykla. Rozobrali ma do poslednej súčiastky a Pán Boh to poskladal späť na elektrický bicykel: vďaka daru modlitby som mal viac síl ako predtým.“

Foto: Flickr/Luca Sartoni

Tam spoznal katolíkov z celého sveta a zvyšok roka sa nečakane dal do pohybu sám od seba – otec Dominik strávil každý mesiac v inej krajine. Jeho cesta viedla najskôr do Indie, potom do Singapuru a Malajzie, neskôr na dlhší čas na Filipíny a odtiaľ na svetové dni mládeže do Austrálie a na Nový Zéland. „Zvyčajne som žil v miestnom komunitnom centre alebo aj v rodinách. Jedol som to, čo miestni, znášal dopravu, horúčavu aj smog ako oni a spoznával, ako vyzerá miestna katolícka cirkev a Pán. V každej krajine som sa ako kňaz pridal k tomu, čo práve robili: misie, prípravy pre birmovancov, duchovné obnovy. Na Filipínach mali napríklad program pre deti žijúce na smetisku,“ opisuje svoju skúsenosť otec Markoš.

Keďže vedel po anglicky a trochu po nemecky, jazyk nebol problémom. „Iba na Filipínach som sa za tri mesiace potreboval ako-tak naučiť rozumieť miestnemu jazyku tagalog. Slúžil som v ňom omšu a dokonca raz aj spovedal a snažil sa identifikovať aspoň jeden hriech. Ľudia iných kultúr sa na mňa nedívali ako na kňaza a povedali mi veci, ktoré by mi nikto iný nepovedal. Jeden Aziat mi raz vraví: Počuj, ty tak strašne smrdíš! Aj keď sme dodržiavali všetky hygienické návyky, nevoňali sme im. Zažil som, že aj toto je život,“ smeje sa otec Dominik.

Na sabbaticale zažil Božiu prozreteľnosť a naučil sa mu dôverovať. „U nás doma kňaz nemôže zahynúť, vo svete sa niekedy môže aj báť. Zažil som úplne iné kresťanstvo, kde ten, čo sa stane kresťanom, riskuje, že bude nežiaducou menšinou. Je preto o kus autentickejšie aj príťažlivejšie. Ľudia si v takýchto podmienkach Boha viac vážia. A menej mu tam zavadzajú nezdravou náboženskosťou,“ zamýšľa sa otec Markoš. A dopĺňa: „Na cestách som sa naučil vážiť si každú tečúcu vodu aj strechu nad hlavou. Keď som sa vrátil, na Slovensku som našiel množstvo ušomraných ľudí a nevedel som ich pochopiť. Zistil som, že tu nie sme najlepší katolíci na svete ani pupok sveta.“

Keď počas pobytu na Filipínach telefonoval s otcom biskupom, ten otcovi Dominikovi povedal, že misijné územia máme aj na Slovensku a po návrate bude farárom v obci Sklabiná asi desať kilometrov od maďarskej hranice.

Foto: Flickr/Luca Sartoni

Jedným z hlavných posolstiev, ktoré si z misijného sabbaticalu priniesol, je, že viera nie je o výkone. Vysvetľuje: „Tam som pochopil, že nie ja robím niečo pre Boha, ale Boh robí všetko pre nás. To sa u nás na Slovensku stále ťažko počúva. Ľudia strácajú veľa síl, keď chcú meniť druhých. No my máme meniť samých seba a ani to nejde bez Pána Boha. A ani s Pánom Bohom to nejde bez bolesti.“

To otcovi Dominikovi pomohlo, keďže v Sklabinej spočiatku nemal čo robiť ani s kým. „Nemal som výčitky, že nekonám, aj keď všetci rátali, koľko akcií a omší stihnú. Ja som sa pýtal: Aké to ma ovocie? Mení sa vďaka tomu dedina? Až neskôr začal Pán ľudí obracať a potom sme spolu mohli tvoriť.“

Neskôr sa za otcom Dominikom chodili poradiť kňazi, ktorí sabbatical tiež zvažovali. Jedným z nich bol aj otec Andrej Darmo, ktorý si prešiel vyhorením a následným sabatickým rokom. Po návrate spolu rozmýšľali, ako túto skúsenosť preniesť do slovenskej reality. Aj na základe týchto rozhovorov vznikol program Holy-days, mesačný program pre kňazov a rehoľné sestry, ktorí sú unavení alebo sa nachádzajú v kríze. 

Svoj sabbatical s úsmevom hodnotí otec Dominik Markoš, ktorý dnes pôsobí na Sliači, ako obrovské dobrodružstvo s Pánom: „Boh je ako more, do ktorého sa človek môže ponoriť, no my chodíme popri brehu len po kolená vo vode. Skúsenosť, keď sa do neho ponoríme, v človeku ostane. Odvtedy už ubehlo pätnásť rokov, tak premýšľam, čo s tým.“